MôJ ŽIVOT S BIGOREXIOU

• 18. Október 2019
• Pavel Vacek
• Motivácia, glosy

Priznám sa, že sa v súčasnosti začínam trochu strácať, čo mi spôsobuje nemalé ťažkosti v rozlišovaní jednotlivých rolí. Trebárs cyklisti boli odjakživa otravným elementom na ceste, kdežto dnes sú tí spotení ľudia hrdinnými záchrancovia planéty a najdôležitejšou súčasťou prevádzky. Muži s bradou a flanelovou  košeľou sa živili výrubom stromov a nie modelingom. Ženy boli rady, keď sa im dostalo lichôtok a nežalovala vás zakaždým, keď ste pohľadom zavadil o jej prsník a keď niekomu nešli počty, rodičia zalomili ruky a zmierili sa s faktom, že chlapec je holt blbej na matiku. A dnes ? Dnes budú behať tak dlho po doktoroch, aby ho s potvrdením o dyskalkúlii  a slovách o diskriminácii dostali na Matfyz. Hľadáme úľavy, pochopenie, podporu, výnimky a ústupky tam, kde by skôr prospel uder do rebier. Nie nadarmo sa hovorí, že zdravý jedinec je len zle vyšetrený pacient. A tak nie je divu, že aj ja som si vyslúžil diagnózu v oblasti, ktorá sa predtým nazývala skôr cieľavedomosťou.

Už po niekoľkýkrát sa totiž z médií dozvedám, že trpím Bigorexií. Trebárs 6.9. nadpis: BIGOREXIE. Keď je človek otrokom vlastného tela. 10.10. - BIGOREXIE. V posilňovniach číha nebezpečenstvo ... (napríklad Jirka Procházka, ktorého výška uvedená fotka bola k článku priložená) 14.10. - Čo je BIGOREXIE? Aj cvičenie môže zabíjať ... Podľa početnosti týchto článkov sa zdá, že bigorexie je akútnym problémom dneška, niekde medzi rakovinou a brušným týfusom.

 Nedávno o tom s ustaraným výrazom v tvári hovoril v nejakom mediálne vďačnej  šotu niekto, kto pravdepodobne čoskoro zomrie na upchatie ciev žltým tukovým štupľom. O čo vlastne ide ? Odborne sa tomu hovorí muskulárna dysmorfia . Ale tiež svalová dysmorfia, bigarexia, bigorexia , vigorexia, svalová dysmorfická porucha, dysmorfofobia , Adonisov komplex, obrátená anorexia.

Wikipédie a ľudia v dlhých plášťoch s nezdravo bielou pleťou hovoria , že " ide o duševnú chorobu vychádzajúcu zo syndrómu malosti, jej hlavným príznakom je chorobná závislosť na cvičení  a snaha o to, byť stále mohutnejší . Býva považovaná za opak anorexie. Táto choroba postihuje predovšetkým mužov, hlavne kulturistov. Patrí medzi poruchy príjmu potravy. Jedinci postihnutou touto poruchou si v porovnaní s ostatnými pripadajú drobný a nedostatočne vyvinutý . Negatívnym aspektom je prílišné množstvo prijímanej stravy slúžiacej k tvorbe svaloviny. Táto svalovina svojou váhou potom zaťažuje kĺby a kosti. Nadmerný príjem energie a bielkovín poškodzuje funkciu pečene a obličiek. Rizikové je tiež zneužívanie anabolických steroidov. " toľko z  citácie.

Vzhľadom k tomu, že mnoho viet na mňa sedí ako prdel na hrniec, vyzerá to, že som asociálny blázon so zakrpateným penisom, čo si slintá na mikinu. V záujme objektivity musím dodať, že niektoré vety nemôžem vyvrátiť. Nemám ale pocit, že by som vôbec chcel. Pretože nebyť tohto závažného postihnutia, písal by som dnes možno tak o stávkovaní  uhoriek. Takže si to poďme pekne rozobrať.

Nepamätám si, že by som mal pocit malosti nejako vrodený. Bábätko som bolo pekné, a aj do výšky som dosiahol slušného výkonu. Pri svojich 50 kilách na 178 cm som síce tušil, že ktovieaký bombardér  asi nie som, ale rozhodne to nebol dôvod, prečo som začal cvičiť. Tým dôvodom bol môj pobyt na Vojenskej škole. V 14 rokoch som mal na výber, či svoj voľný čas v zelenej  rovnošate tráviť výučbou morzeovky, dopisovaním si s pridelenými sovietskymi priateľmi, recitáciou, alebo zvyšovaním kondície prostredníctvom činiek, ktoré by mi pomohlo zasadiť finálny zdrvujúci úder kapitalizmu. Ak nemáte potvrdenie na dysdejepisectvo , viete, že tento súboj sme našťastie prehrali. Ja som však u cvičenia  zostal, lebo to bola jediná možnosť, ako si nahnať krv do svalovej  partie a následne nezaspať . Cvičenie a svaly mi učarovali a semienko bigorexie tak bolo zasiate.

Vždy sa mi páčili obrovské svaly. Frank Zane ma nijako nemotivoval ani keď som mal 55 kíl. Vždy to bola sušienka . To Lee Haney to bola iná káva. A čo potom Dorian Yates ?! Buum ! Bigorexia už išla naplno. Chcel som byť ako Mr. Olympia. A s 60 kilami  to nešlo ani teraz, ani predtým. Mal som teda pocit malosti ? No jasné, že áno ! Bol by som padnutý  na hlavu, keby som si myslel, že som veľký ako Yates. Je ale nejaká diagnoza, keď šprintér beží 100 metrov za 15 sekúnd ? Nemal by trpieť pocitom pomalosti ? Nehľadiac na to, že ním určite trpí.

Tak kto je tu blázon, ja alebo doktor ? Ale nič, ideme ďalej. Fakt je ten, že táto ctižiadosť so sebou niesla dnes už nepochopiteľné a úsmevné situácie. Ale pre vysvetlenie musíme rozšíriť kontext. Na začiatku deväťdesiatych boli fitka v plienkach a 9 chalanov z 10 čo začali cvičiť, chceli tiež  pretekať. A každý chcel vyhrať a každý vnímal cvičenie ako šport. Nie ako fitnesslifestyle a podobné dnešné hashtagy . Čo znamená, že všetci chodili zakuklený ako múmie. Naobliekaný  tak, aby sa javili čo najväčší. Ukazovať svaly patrilo len na pódium. Vyzliecť sa mimo formu, to si sa asi posral, nie ? V tomto ohľade moc racionálneho myslenia k dispozícii nebolo, to sa musí uznať. A úprimne, u súťažných kulturistov to mnohokrát zostáva do dnes .

Ale nevyslúžili by si pre zmenu diagnózu usvedčujúcu ich  z narcizmu, exhibicionizmu, prehnaného egoizmu, keby sa prechádzali po pešej zóne v miniatúrnom tielku, alebo prehnane upnutom elastickom tričku s na seba prišpendlenými pohľadmi  okoloidúcich ? Od pupkatých psycho doktorov určite. Takže zase pojdeme ďalej  ...

Ako už sme si povedali, cvičil som, pretože som chcel vyhrávať. Iný motív nebol. A vyhrávať asi budete ťažko, ak sa oddáte  menu v kantíne a "primeraným" porciám stravy. Keď chcete rásť, musíte jesť. A vy rast chcete, pretože robíte šport, kde sa hodnotí svalová hmota. Takže ste opäť za blázna, pretože zatiaľ čo kolega rozmotal z alobalu chleba s maslom a s paštétou, vy  vytasíte s plastikové vedro plné mäsa a ryže. Čo nasleduje pozná každý kulturista. Schválne zatvorte oči a skontrolujte potom otázku v texte. Začíname. "To zješ , hej ?", "To by mala celá naša rodina na týždeň ", "Teda teba je lepšie šatiť ako živiť  " a moje dve najobľúbenejšie: "To už máš zase ryžu , hej ?" "A to ti to furt chutí ? ".

Divná otázka od niekoho, kto je celý život, každý deň, chleba s maslom a príde mu nepochopiteľné, že jedálniček druhého tiež  práve nehýri všetkými farbami pestrosti. Keby som dostal 10 korún zakaždým, keď som počul podobnú stupídnu otázku, pokojne by som mohol na týždeň zatvoriť e-shop Extrifit. Takže milí psychoanalytici, vedzte, že ak chcete vyhrávať, musíte jesť. Nadmerne. A môžem vás uistiť, že mňa osobne to nijako netešilo. Robil som to pre úspech v športe. Nie je snáď cieľavedomosť kladnou vlastnosťou ? Alebo už sa to nejako zmenilo ?

No a potom tu je ten posledný bod, že na to všetko zomrieme biednou smrťou. Žltý  a s nefunkčnou pečeňou a obličkou vysušenou na trud. Ako by sa najrôznejšie rizikové faktory ostatným športovcom vyhýbali. Alebo všetkým ostatným ... Holt, niekto zomrie s pokožkou farby Ho Či Mina, iný to napáli  do stromu s párom plastu na nohách. Nejako sa z tohto sveta odísť musí.

Medzitým si však môžeme užiť život plnými dúškami. Tráviť čas tým, čo nás baví a napĺňa. A ja som ho strávil s kulturistikou, ktorá mi toho toľko dala. A to predovšetkým vďaka môjmu bigoretickému postihnutiu , ktoré ma roky hnalo vpred. Bohužiaľ, ako starnem, choroba ustupuje a ja poľavujem . Už nemám potrebu byť veľký, už sa neprepchávsm , už dokážem nosiť aj tričká s krátkym rukávom a s pokojom chodím v lete v plavkách medzi ľudí. Za pár rokov už možno budem úplne zdravý a "normálny ". Možno, že prídem aj o tú závislosť na cvičenie. Ale pevne dúfam, že k tomu len tak nedôjde. Žije sa mi totiž s mojou Bigorexiou celkom dobre ...

Produkty v článku

Súvisiace články