NORBERT ZAJAC - CESTA ZA SNOM 3. DIEL

NORBERT ZAJAC - CESTA ZA SNOM 3. DIEL

Autor článku: Extrifit Slovakia

 

 

 

 

Norova prvá súťaž v kulturistike

 

 

 

 

Ako čas plynul, pomaličky som sa sústredil na jediné a to pripraviť sa na svoj súťažný debut. Nastal rok 2007, ja som nastúpil do tretieho ročníka na Strednej priemyselnej škole a cítil som, že bol čas niečo dokázať. Tretia časť má titulok: Moja prvá súťaž v kulturistike .

 

 

 

 

 

 

 

http://www.extrifitslovakia.sk/photos/original/extrifitslovakia-noro-3cast-1_e74a64e3fb8e1c56db0ec037e5ed4bc3.jpg

 

 

 

 

 

Pamätám si aj na letné prázdniny v roku 2007, mal som čerstvých 17 rokov, keď sa mi podarilo systematický cvičením, upravenou stravou dosiahnuť naozaj solídnu formu aj s povestným six packom aj v mimosezónnom období. Bolo to obdobie, keď ma to skutočne začalo napĺňať a tešil som sa z toho. Vzbudzoval som rešpekt okolo seba, začal som viac priťahovať opačné pohlavie, no jednoducho, ako sa povie, radosť žiť.K tomu, že sa mi podarilo dosiahnuť tú redukciu tuku určite prispel aj fakt, že naozaj takmer všade, kde sa dalo, som sa prepravoval na svojom bicykli. Ako príklad môžem uviesť jednu príhodu. Určite všetci poznáte a prežili ste si tie letné detské lásky. Ani mňa to v tom lete neminulo a bol som ochotný chodiť za jedným dievčaťom na bicykli 5x do týždňa, trasu dlhú asi 30 km, čo robilo aj so spiatočnou cestou domov nejakých 60 km. Môžem aj trasu upresniť. Štartoval som teda z domu, zo spomínaného sídliska Záturčie v Martine a moja Tour de Turiec končila v obci Mošovce, čo je už vlastne okres Turčianske Teplice.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

http://www.extrifitslovakia.sk/photos/original/extrifitslovakia-noro-3cast-2_e74a64e3fb8e1c56db0ec037e5ed4bc3.jpg

Na túto príhodu by som snáď aj zabudol, keby mi práve to dievča Janka pred niekoľkými týždňami nenapísala na Fan Page, vďaka ktorému sme sa mohli po rokoch skontaktovať a spoločne sa zasmiať nad tým. No nadišiel čas školy a povinností, ktorým som sa síce dokázal neuveriteľne a rafinovane vyhýbať a letná láska pominula a ja som vedel, že teraz sa musím sústrediť len na jedno a to pripraviť sa na súťaž. Bol august a majiteľ fitness centra, kde som v tej dobe chodil, Peter Vons, apropo vtedajší aj prezident federácie SSNKF, v ktorej som sa plánoval prezentovať, ma sám oslovil. Bez akejkoľvek informácii o tom, že som nad tým uvažoval aj ja, sa ma spýtal, či nemám záujem štartovať na majstrovstvách Slovenska v naturálnej kulturistike.




 

 

 

Samozrejme bola to česť pre mňa a dodalo mi to obrovské sebavedomie. Súhlasil som a išiel si ma následne aj pozrieť, aby som mu odpózoval. Presne si pamätám jeho slová: vrch tela nemá moc tuku, postava je pekná, ale musím zapracovať na spodnej časti tela, ktorá i keď bola mohutná, chýbala jej potrebná separácia, nakoľko sa mi tam zvykne ešte aj doteraz oveľa rýchlejšie nabaľovať tuk.

Predpokladal som síce, že pán Vons ma bude aj pripravovať, no žiaľ bol, aj je veľmi vyťažený človek a týmto v podstate sa celá vec aj uzavrela a začal som sa pripravovať sám. Strava pozostávala z cestovín, mrazenej zeleniny a pár kúskov mäsa, ktoré mi mamina pripravovala do polievky. Boli sme skutočne finančne obmedzený a na nejaké doplnky výživy, či na kvalitné mäso žiaľ financie neboli. Zabudol som pripomenúť, že v tejto dobe som pracoval ako biletár v jednej martinskej herni, takže všetko čo som zarobil, som dal mamine, aby mi za to nakúpila to, čo som potreboval, samozrejme mal som mzdu asi 30 Sk na hodinu, tak vám nebudem klamať, že to čo som zarobil zďaleka nepokrylo ani tie moje základné potreby. Vôbec sme obaja nevedeli, do čoho ideme a to čo som robil, som pokladal za správne. Trénoval som s nižšími váhami a robil som vysoký počet opakovaní. Stravu, ktorú som mal nastavenú, som tiež nevedel, akým spôsobom ďalej zmeniť. Stále som sa stravoval v školskej jedálni, avšak tam som už jedol iba polievky, pamätám si, ako sme chodili na obedy s už v minulých dieloch spomínaným Lacom Gandelom a ten nechápal, že jem len čistý vývar z tej polievky, bez cestovín a všetkého, čo v nej plávalo.

 

 

 

 

 

http://www.extrifitslovakia.sk/photos/original/extrifitslovakia-noro-3cast-3_e74a64e3fb8e1c56db0ec037e5ed4bc3.jpg

Forma ale negradovala a ja som mal 4 týždne do súťaže. Zrazu som nevedel, kde bola chyba, tak som išiel opäť s malou dušičkou osloviť Petra Vonsa, aby mi poradil. Ten povedal , že ma zoznámi s jedným kulturistom, ktorý mi v príprave poradí, a tak sa aj stalo. Čakal som vo fitku, nevedel som, kto príde a v tom prišiel Ondrej Miláček. Zrazu som získal do svojho života nový idol, nový vzor. Kto nepozná Ondra a nevie o koho ide, tomu pripomeniem, že Ondrej, tuším v roku 2009 získal bronz na juniorských majstrovstvách Európy v klasickej kulturistike, ktoré sa konali v Rumunsku. Ak ma pamäť neklame, tak v kategórii mal aj Milana Šádeka, ktorý vtedy skončil na 6. mieste. Vtedy ešte súťažila aj veľmi známa Janka Kolbáska, ktorá tuším vyhrala svoju kategóriu a nie som si istý, či nie aj absolutku.

 

 

 

Samozrejme v tej dobe aj Ondrej ešte súťažil v naturálnej kulturistike, ale v čase keď sme sa spoznali, bol čo sa týka súťaženia neaktívny, skôr pomáhal chlapcom, ako som bol ja. Ale poďme k veci. Ondrej si ma pozrel a nepovedal nič. Čakal som, ale stále bolo ticho. S malou dušičkou som sa ho spýtal, že ako to teda vidí, či sa dá za 4 týždne vôbec niečo stihnúť a on povedal, že všetko sa dá, len treba chcieť. Ondrej mi napísal diétu, bol to fakt masaker. Začal som diétovať systémom sacharidových vĺn, no tých sacharidov, som si teda veru moc neužil. Začal som trénovať dvojfázovo, denne som robil asi 2 hodiny kardia. Strava pozostávala z 0 – 100 g ryže na deň a bielkoviny som čerpal z kuracích pŕs a rýb, ktoré som mal asi tak 500 – 600 g na deň a asi 5 vaječných bielkov. Z doplnkov výživy, ktoré som užíval v tej dobe, sa možno teraz zasmejete, ale bola to len obyčajná káva, nakoľko mi Ondro povedal, že kofeín je spaľovač tuku a ja som peniaze na nič iné nemal, chopil som sa aj tejto možnosti.

 

 

Ondro ma každý týždeň pozeral. Sám neveril, ako som sa rýchlo dokázal meniť pred jeho očami. Možnože mi ani neveril, že skutočne to vydržím a skutočne to myslím vážne. Moje okolie absolútne nechápalo, čo robím a prečo sa tak správam, pretože som bol podráždený, mal som výkyvy nálad, niekedy som sa dokonca z ničoho nič rozplakal. Jednoducho totálna hypoglykémia. Spolužiaci, či kamaráti ako Matúš Ďuďo Ďudík, ktorý neskôr tiež so mnou súťažil a už náš starý známy Dominik Pogonyi ma vyslovene odhovárali , aby som nešiel nikam, že si urobím hanbu. Jediný, kto stál pri mne bola moja mamina, starká, teta a Laco Gandel, ktorý bohužiaľ mal tú česť-nečesť sedieť so mnou v lavici a musel trpieť moju nervozitu a krásne vône z dózičiek, v ktorých som si prenášal, buď vaječné bielka, alebo k záveru prípravy ryby. Keď si všetko premietnem späť, moje okolie bolo voči mne maximálne neúprosné. Dosť , že som bojoval s nedostatkom financií, nazval by som to až existenčnými problémami, pretože niekedy musela aj moja matka sa nenajesť, či držať diétu so mnou len preto, aby ja som mal aspoň ten počet a gramáž jedla, ktorú som mal predpísanú. Samozrejme vtedy som nevedel, že moja mamina sa až tak obetuje kvôli mne, že doslova a do písmena hladuje, pretože ma nechcela tým zaťažovať a toto jej nikdy nezabudnem!

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

http://www.extrifitslovakia.sk/photos/original/extrifitslovakia-noro-3cast-4_e74a64e3fb8e1c56db0ec037e5ed4bc3.jpg

No prešli tri týždne a ako možno niektorí ľudia čo toto čítate, viete o čom teraz píšem, nastal čas superkompenzácie. Použili sme klasickú sodnú pumpu, čo znamená, že prvé tri dni v týždni sme ryby presálali a sacharidy som žiadne neprijímal a od štvrtka som začal cukrovať, najprv ryžou a sušenými slivkami a potom džemom, ryžovými chlebíkmi a podobne. Piť som tuším prestal niekedy vo štvrtok, teda tri dni pred súťažou, nakoľko sa súťažilo v sobotu. Nikdy nezabudnem ani Ondrovi, ktorý vedel, že nemáme peniaze a tú cukrovačku, teda všetky tie džemy, ryžové chlebíky, sušené ovocie a podobne, mi sám od seba nakúpil a doniesol s úsmevom, že bol tu Mikuláš a toto mi tu nechal. Neskutočne ma to dojalo, neviem, či som sa aj nerozplakal, ale bol na mňa hrdý, pretože formu som cez to všetko, mal naozaj celkom dobrú.

 

 

 

 

Keď si premietnem aj tie posledné tréningy, pred súťažou, tak to bolo niečo úžasné. Zrazu som videl Dominka a Ďuďa, ktorí ma predtým vehementne odhovárali od súťaženia, ako ma povzbudzujú, chvália a obdivujú. Doslova mi strhli tričko dolu z tela a posledný tréning som musel odcvičiť vo fitku do pol pása vyzlečený, ale mne to nevadilo, užíval som si to, bol to nádherný pocit a vtedy som si povedal, že za toto to stálo. Videl som si každučký jeden sval, mal som prúžky na miestach, kde som ani netušil, že sú svaly, bolo to skratka úžasné.



 


Nadišiel deň D. Teda sobota. Naša výprava na súťaž pozostávala: Ondrej Miláček – môj tréner, mamina, teta, Laco Gandel a zavolal som aj otca, čo som neskôr obanoval, lebo samozrejme sa na súťaži, ako inak ožral. Nastúpil som na súťaž sebavedomo. Nemal som trému s pózingom, ktorý ma Ondro naučil. Súťaže naturálov boli rozdelené vždy na dopoludňajšiu semifinálovú časť a popoludňajšiu, respektívne večerné finále. Keď som vedel, že som postúpil do finále, bolo to super, už som len čakal na večer a ľudia mi pošepkávali, že by som mohol mať aj medailu, ba dokonca aj zlatú. Ja som to moc nevnímal, avšak sa mi to veľmi dobre počúvalo. No nadišiel čas vyhlasovania výsledkov. Vyhlásili 6., 5., 4. miesto a ja som už vedel, že mám medailu. No keď vyhlásili tretie miesto, nervozita stúpla, ale neveril som stále, že by som mohol byť práve ja, víťazom. No odrazu bol verdikt druhého miesta a slávnostne vyhlásil Peter Vons, ktorý moderoval celú túto súťaž, konečný verdikt v citácii: Vííííťazom majstrovstiev Slovenska a Grand Prix Banskej Bystrice v naturálnej kulturistike v kategórii dorast sa stáva..... Noooooorbeeert Zaaaaaajaaac!!!!

Bolo to niečo neuveriteľné, hrozne som plakal. Získal som titul majstra Slovenska a zároveň som získal aj prvenstvo v pohárovej súťaži, ktorá bola spojená s majstrovstvami Slovenska a o tom som predtým nevedel. Bol som šťastný. Všetci boli šťastní. Gratulovali mi všetci moji najbližší, fotili sme sa spolu, užívali sme si to, ako keby som vyhral titul Mr. Olympia. Čerešničkou na torte bolo, že ja ako čerstvo 17-ročný fagan som sa zúčastnil aj o súboj o absolútne prvenstvo, kde proti sebe nastúpili všetci víťazi jednotlivých vekových kategórii a ja som mohol stáť bok po boku s najlepšími borcami celej súťaže. Samozrejme tam už som nemal šancu uspieť, ale bola to pre mňa česť.

A tak sme si užívali všetkého, akurát trošku nám to všetko kazil opitý otec, ktorý síce verím, že úprimne sa radoval z môjho úspechu, no veľmi hrdo si ho pripisoval aj ako svoju zásluhu, pričom on mi vôbec nejakým spôsobom k dosiahnutiu víťazstva nepomohol a ani nemal páru, čím som si všetkým prechádzal a čo som prežíval. V pondelok som nastúpil do školy s pohárom v ruke a medailou na krku, všetci mi gratulovali, dokonca si ma zavolal aj riaditeľ školy, aby mi osobne zablahoželal a sľúbil mi, že vynechané hodiny, ktoré som neabsolvoval kvôli náročnému záveru pred súťažou, mi budú ospravedlnené.

Myslím, že toto bol taký najväčší zlom v mojej kariére. Viete, ja som človek, ktorý veľmi ťažko znáša prehru. A kto vie? Možnože, ak by som vtedy nevyhral, alebo neurobil aspoň nejaký lepší výsledok, bolo by veľmi otázne, či by som v kulturistike pokračoval dodnes. Ako sa poznám, hľadal by som inú cestu v čom by som vynikal, no či by som už inú našiel, je veľmi neisté.

 

 

 

 

 

http://www.extrifitslovakia.sk/photos/original/extrifitslovakia-noro-3cast-5_e74a64e3fb8e1c56db0ec037e5ed4bc3.jpg

        Súčasnosť, ako člen Extrifitslovakia tímu...

 



 


Dúfam, že moje tretie pokračovanie v sérii Cesta za snom sa vám páčila a budem si vážiť vaše komentáre, lajky a prípadne zdieľania. Ak chcete, aby som v písaní mojej autobiografie pokračoval, dajte mi to najavo a ja sa vám isto odvďačím a taký bonusík krásny by bol, ak by ste aj pozvali svojich priateľov na môj fan page, veď kto vie, možnože aj niekoho z nich by tieto príbehy prebudili a namotivovali k lepšiemu.

 

 

 

 

Komentáre: