NORBERT ZAJAC - CESTA ZA SNOM 6. DIEL

NORBERT ZAJAC - CESTA ZA SNOM 6. DIEL

Autor článku: Extrifit Slovakia

 

 

 

6. Diel autobiografie Norerta Zajaca s názvom - PRESTUP MEDZI ELITU 

 

 

 

 

Po ukončení jarnej sezóny 2009 som vedel, že je čas sa posunúť ďalej a to nie len ako športovec, ale rovnako bol čas sa zaradiť plnohodnotne ako dospelý človek do spoločnosti. Spočiatku bol problém, aby som sa po maturitách a po všetkých tých súťažiach a diétach nejako stabilizoval. Ako čerstvý maturant som mal vlastne o mesiac kratší školský rok, a tak som sa rozhodol si leto trošku užiť, dopriať si aj to "nezdravé jedlo" a trošku viac času tráviť s priateľmi. To, že som tak učinil, však neznamenalo, že som nemal v hlave jasno, čo chcem ďalej robiť.

 

 

Do môjho života vstupovali ďalší, pre mňa významní ľudia, ktorí síce nemali s kulturistikou veľa spoločného, ale naučili ma si užívať život aj trošku iným smerom, ktorý mi otvoril opäť väčší náhľad na svet. Bol to Milan Balaško a Zuzka Haščáková. S touto dvojkou sme si prežili naozaj chvíle plné adrenalínu, na ktoré veľmi rád spomínam. Áno, možnože nie vždy tie naše zážitky, ktoré sme si prežili boli uvážené a uvedomelé, ale ako sa povie, čo vás nezabije, to vás posilní a v tomto prípade to platilo naozaj niekedy do bodky! No, ako sa hovorí, všetkého veľa škodí a ja som vedel, že musím začať pracovať na sebe, ak nechcem byť len ďalší človek, ktorý splýva v dave. Stále som si privyrábal ako biletár, ale už to nebolo len v herni, ale aj na diskotékach a rôznych akciách. Neznášal som túto prácu. Od čias, kým sme ešte ako trojčlenná rodina žili spoločne, teda ja moja mamina a otec, vytvoril som si dokonalú averziu k alkoholu a k hracím automatom, za čo v podstate môžem ďakovať otcovi. Nikdy mňa, ani maminu fyzicky nenapadol, ale chovanie podnapitého človeka mi totálne liezlo na nervy a to sa prenieslo s pomaly plynúcimi rokmi až do doby, ktorú vám opisujem a tou je jeseň 2009.

Určite mi dáte za pravdu, že riešiť konflikty alkoholom opojenými rôznymi individuami nie je nič príjemné a vždy ste vyšli z toho vy ako ten najhorší. Peniaze som potreboval, a tak som to musel trpieť, lebo bol to jediný zdroj financií na tú dobu, ktorý som mal. Nebola to žiadna sláva, ale dokázal som si pokryť aspoň stravu čiastočne, s ktorou mi stále ešte vypomáhala moja mamina. Mohol som si dopriať občas kúpiť aj nejaký ten doplnok výživy. Ďalší problém bol, že som vedel, že budem potrebovať si urobiť v budúcnosti vodičský preukaz. Ako večný cyklista, aby som ušetril finančné náklady na autobus a hromadnú dopravu, som fungovať donekonečna nemohol, a tak som začal hľadať spôsob, ako si zarobiť na vodičák.

V tomto mi pomohol môj otec, s ktorým som sa veľmi sporadicky ešte v tej dobe stretával. Pomohol mi vybaviť si brigádu v jeho práci, kde ma zamestnali ako kováča. Mojou funkciou bol peciar, ktorú vám následne trošku opíšem. Vo fabrike, ktorá sa v tej dobe volala Martin Metal, sa vyrábali rôzne ťažké železné súčiastky do vlakov, tankov a podobných ťažkých železných mašín. Jedna taká súčiastka mala váhu okolo 50 – 150 kg. Mojou úlohou bolo túto súčiastku obrovským železným pajserom vytiahnuť z pece, ktorá mala okolo 2000 – 2500 stupňovú teplotu na gigantickú lopatu, ktorá bola prichytená reťazami o strop a s tou lopatou sa potom prehupnúť pod obrovský buchar, pod ktorý som ten kus uložil a následne ďalšími asi 30 kg kliešťami otáčal tak, aby ho mohol ten buchár následne spracovať do podoby, akej sme potrebovali, respektíve firma. Vdychoval som pri tom rôzny výpary a chemikálie, ale ako sa hovorí, práca šľachtí človeka a ja som videl, ako sa síce dá celkom slušne zarobiť, ale aj to, aká je za to niekedy tvrdá daň. Takto som si zarobil na svoj vodičák, ktorý som, to sa musím "pochváli" , urobil až na štvrtýkrát, vďaka mojej v tej dobe rebelantskej povahe, čo evidentne pánovi policajtovi moc nevoňalo.

 

 

 

 

 

 

Prácu som však stále hľadal a nechcel som sa vzdávať . S relatívnou znalosťou ekonomiky a účtovníctva som skúšal rôzne pohovory na inzeráty, ktoré sa týkali rôznych obchodníckych funkcii, no vždy to vyšlo na márnosť, lebo vždy sa to týkalo nakoniec spoločností ako OVB a podobne, ktoré fungovali na princípe multi-marketing levelu a to nebolo nič pre mňa, lebo ja som potreboval fixný plat, teda istotu a nie mať nádej v nejakých províziách a podobných benefitoch. Raz sa však šťastie na mňa usmialo a bol som pozvaný na pohovor obchodného zástupcu jednej nemenovanej firmy s doplnkami výživy a kde som spoznal Roberta T., ktorý spoločne ešte s dvomi kolegami tento pohovor so mnou viedli. Tento job mi nakoniec síce nedali, ale Robo sa rozhodol mi pomôcť aspoň sponzorsky a vždy nejaké doplnky, ktoré boli vyradené expiračnou dobou, odložil pre mňa a keď išiel na nejakú služobnú cestu okolo Martina, zavolal mi a dal mi ich. Je to ďalší človek, ktorý sa v nemalej miere podpísal na mojom progrese. Aj čo sa týka práce sa šťastie nakoniec na mňa usmialo a začal som pracovať ako kontrolór kvality pre jednu externú firmu vo firmách Volkswagen, s. r. o, a Mar. Sk. Práca to bola na ten čas, ktorý som jej venoval celkom dobre zaplatená, a ja som mal priestor začať realizovať svoje úvahy týkajúce sa športu.

 

 

 

 

 

Vedel som, že v naturálnej kulturistike sa už nemám kam posunúť, kvôli hmotnostným limitom, nakoľko mojou maximálnou súťažnou hmotnosťou vzhľadom na moju výšku mohlo byť 69 kg. V naturálnej kulturistike boli podobné hmotnostné limity, ako aj v klasickej kulturistike, s rozdielom, že ten koeficient, ktorý sa pridával po odčítaní vašej výšky stovkou, bol podstatne nižší ako v tej klasickej kulturistike. Ďalšou mojou métou bol teda prestup medzi elitu, do SAKFST (Slovenskej asociácie kulturistike, fitness a silového trojboja)! V SAKFST je zaužívané, že treba si nájsť klubový oddiel, ktorý budete reprezentovať. Tým, že už nejaký čas predtým (ako uvádzam v 5. dieli Cesta za snom) som spoznal pána trénera Ľubomíra Hečka, bolo mi umožnené vďaka nemu súťažiť za klub VTJ Technika Liptovský Mikuláš. Bola to pre mňa neuveriteľná česť, veď som bol v klube, za ktorý súťažil kedysi Boris Prihradský (juniorský majster sveta v roku 1999 v kategórii nad 80kg), či Ľuboš Maliňák, ktorý už aktuálne je majster sveta v klasickej kulturistike z roku 2012 z bulharskej Sofii, Dominika Mulťánová, ktorá aktuálne vo svete fitness už získala snáď všetko čo sa dalo, alebo Filip Godzák, ktorý v tej dobre už mal striebornú medailu z juniorských majstrovstiev Európy a mnoho ďalších...

Našim spoločným cieľom sa bolo nominovať na majstrovstvá Európy, ktoré sa konali v roku 2010 v ukrajinskom Donecku, ale poďme pekne po poriadku. V januári 2010 ma pán Hečko vzal na reprezentačný zraz, kde som sa prvýkrát zoznámil v tej dobe ešte s reprezentačným trénerom mužov pánom MVDr. Milanom Čížekom. Videl som naživo všetkých reprezentantov pózovať, čo bolo pre mňa neuveriteľné. Rasťa Solára a nesmiem zabudnúť ani na môjho obrovského vzora Štefana Havlíka a rovnako aj Adama Cibuľu. Zraz sa konal v Aqua City Hotel Poprad v kongresovej sále. Pamätám si na to, ako keby to bolo včera. Prvou súťažou, ktorú sme sa rozhodli absolvovať, aj keď to bol môj debut v novej federácii a mal som stále ešte len 19 rokov, bola Veľká cena Starej Ľubovne, kde som sa predstavil v kategórii do 75 kg. Skončil som na peknom 4. mieste a ako debut v novej federácii si myslím, že to bol celkom vydarený začiatok. Porazil ma už spomínaný Filip Godzák, ktorý skončil na prvom mieste, na druhom mieste bol Miro Škadra, ktorý je aktuálne už majstrom Európy z roku 2013 v kategórii do 70 kg a Ondrej Ozaniak, ktorý o pár rokov neskôr bol už môj oddielový kolega, ale v druhom klube a to Mozolani The Fitness Authority. Z výsledku som sa veľmi tešil a bol som namotivovaný na nasledujúcu súťaž a tou boli majstrovstvá Slovenska v kulturistike mužov, ktoré sa konali v Bratislave.

 

 

 

 

 

Na tejto súťaži aj napriek ešte môjmu veľmi nízkemu, respektíve čerstvému juniorskému veku som dokázal získať striebornú medailu, takže hneď môj druhý štart vo federácii SAKFST bol ocenený medailovou priečkou a to rovno, keď som si meral sily s oveľa staršími a skúsenejšími borcami. Súťažil som v kategórii do 75 kg a porazil ma už len Erik Kratochvíl. Čerešničkou celého podujatia bolo exhibičné vystúpenie Ronnieho Colemana, takže o ďalší motivačný zážitok som mal postarané. Vidieť na živo 8-násobného Mr. Olympia sa len tak každý deň nepodarí. Trošku som získal týmito dvomi súťažami sebavedomie, no vedel som, že príde aj trošku chladnejšia sprcha, predsa len ešte ma čakala jedna súťaž, ktorá bola opäť v seniorskej kategórii a tou bolo Mozolani Classic! Ak ma pamäť neklame, bol to prvý ročník série Mozolani Classic, ale pre moju nevýhodu, nakoľko som navážil cca 74 kg a kategóriie váhovej kulturistiky boli delené len do troch a to do 80 kg, do 90 kg a nad 90kg, musel som sa predstaviť aj so 6 kg rezervou v kategórii do 80 kg. Skončil som tesne za bránami finále na 7 mieste, keď mi o jediný bodík ušlo to šieste a teda finálové miesto. Tento neúspech ma však vôbec nemrzel, súťaž som si užil, veď ma porazili borci ako Peter Kokoška, ktorý v tom roku o týždeň na to vyhral titul majstra Európy v kategórii do 75 kg v Holandskom Maastrichte, Filip Godzák, Martin Krakovský, Ján Soták (majster Európy z roku 2013 do 75 kg), Akos Dobos a Ladislav Ponechal, ktorý sa neskôr stal aj mojím kolegom v spoločnosti Mozolani The Fitness Authority.

 

 

 

 

 

Aby toho nebolo všetkého málo a ak teda môžem hovoriť o nejakom kulturistickom vzore, aj keď vždy som tvrdil, že za vzor skôr pokladám ľudí, ktorí sa dokázali z ničoho niekam vypracovať a dostať sa na nejakú úroveň, nemusí to byť vždy len v športe, ale pokojne aj v podnikaní, či v nejakej inej perspektívnej činnosti, tak na Mozolani Classic 2010 mal práve takýto človek exhibičné vystúpenie. Bol to Kai Greene a bol to pre mňa neuveriteľný zážitok, lebo keď som porovnal arogantné správanie Colemana a priateľského Kaia, tak to snáď ani bližšie komentár k tomu nepotrebujem písať. Kai si bez problémov urobil so mnou fotku, porozprával sa, dokonca pochválil moju formu, našiel si čas, aby som mu zapózoval a ohodnotil ma, jednoducho ďalší môj splnený sen. Na túto súťaž ma ako inak boli povzbudiť aj moje najväčšie fanúšičky a to mamina a moja teta, teda mamina sestra a dovolím si tvrdiť, že z charizmy Kaia boli aj ony unesené. Faktom je to, že rok 2010 vnímam pre slovenskú kulturistiku ako takým veľkým prelomom, veď sa konali v jednej súťažnej sezóne dve obrovské a pompézne súťaže, kde pretekári mali možnosť získať aj finančné odmeny. Samozrejme, nesmiem zabudnúť na M-SR v roku 2008, ktoré sa konali v Banskej Bystrici, lebo táto súťaž bola tiež veľmi pompézna, ale v tej dobe som mal ešte len 17, či 18 rokov, tak som to tak moc nevnímal, nakoľko som ešte pretekal v inej federácii.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Nasledovala v podstate súťaž, na ktorej som sa musel ukázať v najlepšej možnej forme. Boli to juniorské M-SR, ktoré sa konali, ak sa dobre pamätám v Beckove. Štartoval som v kategórii do 70 kg a pripísal som si titul majstra Slovenska v tejto kategórii.

 

 

 

 

Spomínam si ako Igor Kopček písal report na stránke eastlabs.biz z tejto súťaže, ktorá bola aj nominačnou na majstrovstvá Európy do ukrajinského Donecka a v ňom použil na mňa samé kladné kritické pohľady a tuším, že ma aj prirovnal k veľkej osobnosti česko-slovneskej kulturistiky k Jaroslavovi Bucheňovi. Keď som to čítal, bol som veľmi dojatý, pretože Igora som vždy bral a aj beriem ako jedného z najväčších odborníkov na kulturistiku na SR. Jeho názor som si vždy veľmi cenil a toto bol taký bonusík krásny k tomu titulu. Ako teda čerstvého majstra Slovenska ma reprezentační tréneri, ktorým bol aj môj vtedajší tréner, už spomínaný Ľubomír Hečko, nominovali ako jediného zástupcu mužského pohlavia na majstrovstvá Európy v kulturistike juniorov a masters. Spolu boli so mnou nominované: Adela Ondrejovičová, ktorej hviezdna kariéra sa odštartovala práve touto súťažou, Nikoleta Hrčková, Dominika Mulťánová, Mariana Holbová a v kategórii bodyfitness masters štartovala Anna Bigošová.

 

 

 

 

Sedemnásteho júna 2010 sme sa celá reprezentačná výprava zišli. Ako je v SAKFST zvykom, deň pred odletom do dejiska na takúto významnú súťaž sa zraz zväčša koná v hoteli Dom Športu v Bratislave, kde nás privítali páni: Ľuboš Matejička spolu s Milanom Čížekom, ktorí mali na starosti vedenie celej výpravy. Všetko išlo zatiaľ podľa plánov, mal som nachystanú ryžu so sušeným ovocím na cukrovanie, kontrolovali sme večer na izbe naše formy, vyzeralo to všetko fajn, no osemnásteho júna asi o nejakej 4.00 h ráno nás už čakal pred hotelom mikrobus, ktorý nás mal transportovať na letisko do Budapešti. O 8.50 h malo odletieť lietadlo z Budapešti do Mníchova, odkiaľ spoločnosťou Lufthansa mala slovenská výprava pokračovať v lete do Donecka. Ale ... lietadlo pre technickú poruchu nevzlietlo a vyzeralo to tak, že pravdepodobne do dejiska ME juniorov a masters sa nedostaneme. Nakoniec letecká spoločnosť sa nám pokúsila vyjsť v ústrety a ako náhradnou alternatívom bola nasledovná trasa s jednotlivými bodmi prestupu: Z Budapešti sme leteli do Mníchova, z Mníchova do Berlína, z Berlína do Kyjeva a až z Kyjeva do Donecka. Bol to tretí deň, čo som neprijímal žiadnu tekutinu, takže si asi viete predstaviť, ako som sa asi cítil po toľkých hodinách strávených v lietadle, s nekonečnými prestupmi. No, ako keby toho nebolo málo, po vystúpení z lietadla v Donecku sme dostali správu, že naša batožina sa stratila niekde medzi Mníchovom a Berlínom a s najväčšou pravdepodobnosťou nám ju nestihnú poslať do konca celého nášho pobytu na Ukrajine.

 

 

 

 

 

Našťastie v príručnej batožine som mal aspoň súťažné plavky, CD-čko na voľnú zostavu a nejaké základné potreby práve pre tento núdzový stav, ak by nastal. Problémom bolo, že v hlavnej batožine som mal celú potravu prichystanú na moje načasovanie formy a rovnako aj náhradné oblečenie. Hrozne som plakal, pamätám si, že som volal domov na SR, čo sa všetko stalo a mamina ma upokojovala, pretože som bol strašne smutný z toho, že cca nejakých 5 mesiacov sa pripravujete a časujete formu na jeden jediný okamih a tú celú snahu vám zmarí situácia, ktorú nedokáže vôbec ovplyvniť. Tým, že som nemal ešte ani toľko skúseností s načasovaním formy, nevedel som to až tak všetko rýchlo a bez problémov alternatívne vyriešiť. Síce v hoteli bolo pripravené jedlo pre pretekárov, ale tým, že som už veľmi dlho nepríjímal tekutinu a jedlá neboli pripravované na destilovanej vode a neboli ani maximálne vysušené od tekutín, mi logicky moje telo na túto situáciu zareagovalo negatívne a naťahalo do podkožia značné množstvo vody. Skúšal som to aj vypotiť v horúcej vani, trošku mi to pomohlo, ale zasa stresový hormón kortizol robil tiež divy, v tom zlom zmysle slova s mojím telom. Aj napriek tomu všetkému sa mi podarilo dostať a prebojovať sa cez semifinále, ktoré sa konalo 19. júna do finále.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ráno 20. júna sme sa teda previezli transportom pre všetkých pretekárov do haly, kde sa konalo finále ME. Bojoval som ako lev a podarilo sa mi získať štvrté miesto. Faktom je, že som bol titulovaný ako smoliar roka, pretože bronzová medaila mi unikla o jediný bodík. Dievčatá si však viedli bravúrne. Adela získala absolútne prvenstvo, Nikoleta Hrčková, s ktorou som bol ubytovaný na hotelovej izbe a ktorá je aktuálne aj manželka Alexandra Krakovského, získala prvenstvo vo svojej kategórii bodyfitness, Dominika Mulťánová získala absolútne prvenstvo a Marianna Holbová získala striebro medzi fitneskami. O to bolo možno to štvrté miesto pre mňa trpkejšie, ale tešil som sa spolu s dievčatami. No, aby toho všetkého ešte nebolo málo, bol som vyzvaný hneď, ako som schádzal z pódia, aby som sa podrobil dopingovej kontrole. Každý, kto už na dopingovke bol, dá mi určite pravdu, že aj keď ste si istý, že budete negatívny, nie je to nič príjemné. V dopingovej miestnosti som bol asi 3 hodiny, lebo som mal problém, že som nemohol naplniť skúmavku močom... Jednoducho sa mi nedalo. Vypil som asi 8 litrov tekutín, tak Vám nemusím hovoriť ani ako som sa "parádne" po 4 dňoch nepitia cítil.

Tak ako som písal, dopingovka bola úspešne absolvovaná, test bol negatívny a my sme sa vracali späť na SR s peknými výsledkami a s poriadnym dobrodružstvom v pamäti. Musím zdôrazniť to, že v tom, v čom som prišiel oblečený do dejiska ME, v tom som aj odchádzal, lebo vtedy som si ešte nemohol dovoliť kúpiť náhradné oblečenie tak narýchlo a tú batožinu, ktorú nám stratila letecká spoločnosť, som dostal až po 3 týždňoch. Vzhľadom na to, že to bol môj prvý let lietadlom, od tejto chvíle si držím poriadny rešpekt pred ďalšími letmi. Motivácia však narástla po jarnej sezóne 2010 a ja som bol stále viac a viac dychtivý po väčších a väčších úspechoch. Ale o tom po tom ...

 

 

 

 

Norbert Zajac, člen Extrifitslovakia tímu IFBB Norbert Zajac - www.norbertzajac.com
 

 

 

 

 

 

 


 


EXTRIFITSLOVAKIA PODPORUJE NORBERTA ZAJACA

 

 

 


About Extrifit

 

 

 

Značka Extrifit ® bola zaregistrovaná v roku 2007. V roku 2010 sa firma transformovala na EXTRIFIT ®, sro Extrifit Sports Nutrition dnes patrí medzi najdynamickejšie výrobcov športovej a doplnkovej výživy v Českej republike a veľmi úspešne distribuuje svoje produkty do zahraničia. Výhradným dovozcom výrobkov EXTRIFIT ® na Slovensko sa tento rok stala naša spoločnosť GDP s.r.o. so sídlom v Michalovciach . Doplnky výživy zn EXTRIFIT ® našli značnú obľubu najmä u kulturistov a vyznávačov životného štýlu Fitness.

 

 

 

Všetky výrobky, nesúce značku EXTRIFIT ®

 

 

 

vynikajú špičkovou kvalitou použitých surovín, sú registrované Ministerstvom zdravotníctva SR a vyhovujú prísnym normám Európskej únie. Firma EXTRIFIT ® uviedla na trh niekoľko unikátnych produktov, ako je napr enzymaticky hydrolyzovaný srvátkový proteín Hydro Instant, originálny bulharský terrestris s obsahom 90% saponínov - Bulgarian Tribu 90%, hydrolyzované srvátkové aminokyseliny Amino Hydro s obsahom 85% bielkovín, alebo jedinečné aminokyseliny Beef Amino Hydro 4000, vyrobené z hovädzieho hydrolyzovaného proteínu. Tieto aminokyseliny vynikajú extrémne vysokým obsahom bielkovín a unikátne sú minimálnym obsahom pojív. Špičkou v ponuke EXTRIFIT ® je tiež multivitamínový a multiminerálny produkt V52 Vita Complex Forte, obsahujúci 52 revitalizačných ingrediencií.

 

 

 

 

 

 

Komentáre: