DEMOKRACIA KULTURISTIKE NESVEDČÍ . REŠPEKT ÁNO

• 18. Marec 2019
• Pavel Vacek
• Osobnosti - rozhovory

Ak začínam byť na niečo poslednou dobou skutočne alergický, sú to historky, ktoré začínajú vetou "to za mojich mladých čias  ..." a pokračujú líčením toho, ako bola tráva zelenšia, obloha modrejšia, chlieb lacnejší a mäso mäsovejšie. Snažím sa im vyvarovať, amo len  môžem, lebo som nadobudol presvedčenie, že ak vyjdú z mojich úst, okamžite začnem krívať na jednu nohu, narastie mi pupok, vlasy sa mi nezadržateľne presťahujú do nosa a uší. A vzápätí umriem. Lenže, bohužiaľ, zdá sa, že tieto procesy už začali a ja sa teda onej vety asi nevyvarujem . Budem tu teraz teda otravovať historkami, ktoré bytostne nenávidia všetci, ktorí majú za sebou ešte len pár Masturbačný sezón a uhry sa im ešte nestačili premeniť vo fúzy. Ale je tiež možné, že niekoho budú zaujímať a možno , dokonca, si z toho hocikto niečo odnesie. Takže tu je pár postrehov ..

Trebárs v piatok som sa bavil sa Slavojom o jeho filozofii tréningu, o tom, či cvičil hneď od začiatku vynútené opakovania, drvil svaly cez bolesť a používal intenzifikačné techniky. A on, že áno . Čím sme sa pomaly  dostali k tomu, že to bolo asi možno zle, pretože by tak naturálovia cvičiť nemali, lebo  dnes sa už rovno delia tréningy na tie pre naturálov  a pre sypačov . A tým nemyslím práve  zamestnanca Technických služieb, ktorým práve končí sezóna. Ak je tu ešte niekto, kto nevie, o čom píšem, tak ide o to, že cvičenci bez chemickej podpory by mali zaťažovať svalovú partiu niekoľkokrát do týždňa a tréningy by nemali byť nijako výrazne intenzívne v zmysle svalovej  bolesti. Lenže problém je v tom, že dnes máme taký informačný chaos vďaka všetkým tým webom, influencerom, sponzorovaným príspevkom, pričom sa každý snaží nejakým spôsobom zaujať (ja napríklad šialenými nadpismi , Venca Klausov robí prirovnania k židovským transportom), že z toho má každý akurát tak bordel v hlave.

"To za mojich mladých čias " nebolo. Proste som prišiel za trénerom, ten povedal, cvič toto a tamto, a ja tamto a toto cvičil. A áno, možno vtedajší štýl tréningu "cvič tak tvrdo až sa ti bude mäso trhať od kosti" nie je práve najvhodnejší , ale je  bezpochyby lepší ako neustále hľadanie "toho najlepšieho". Čo znie celkom paradoxne. Skrátka to išlo aj bez polemizovania  sa a otázok . Toto relativizovanie, polemizovanie  a spochybňovanie právd skúsenejších je morovú ranou dneška. Ako sa hovorí, moc premýšľania  je niekedy na škodu. Kulturistike demokracia a pluralita názorov moc nesvedčí. Vlastne je úplne na nič. V nej sa vyžíva len armáda teoretikov bez valných výsledkov. Tí najlepší kulturisti vČSR vyznávajú totalitný systém. Vojto Koritenský jazdí k Tomášovi Burešovi  a čo povie Tomáš, to je jednoducho sväté . Pokiaľ mu nakáže čúrať vo štvrtok pri  splne , stáť pri tom na jednej nohe a ľavačkou sa škrabať na čele, uvidíte Vojtu v dosť bizarnej  pozícii. A tiež uvidíte formu a svaly, ktoré naopak neuvidíte pri sebe. Druhý model je variant sám sebe diktátorom, ktorý vyznáva napríklad  Tomáš Kašpar. Ale ani táto možnosť nie je o diskusii a demokracii. Môžete to skúsiť, ale vaša rady k Tomášovi rovnako nepreniknú. Výsledok je všetko alebo nič, ale Tomáš stabilne predvádza tú prvú možnosť. Ak teda chcete dôjsť k nejakému progresu, nepolemizujte s niekým, kto je svojimi výsledkami, či už súťažnými alebo trénerskými, úplne v inom vesmíre než vy. Nemusí to byť nutne zaslúžilý kulturista, ale ak sa dozviete , že napríklad  Pajic robí šampiónov ,  kontaktujte ho a potom už len držte hubu a počúvajte. Týchto ľudí ale musíte vyhľadať v reálnom svete zásluh, ocenení a medailí, nie v smiešne sebeoslavných príspevkoch na socsietiach.

Čím sa dostávam k ďalšej veci, ktorá "za mojich mladých čias " (práve mi pribudlo ďalších 100 sivých vlasov) nebola. Dneska je vďaka moderným technológiám každý borec a každá upratovačka sa môže stať celebritou. Pozor !! Nemám proti tomu nič ! Aby zas nedošlo k nejakému  hajtu . Avšak, vďaka tomu sme nadobudli dojem, že keď si pustíme u seba doma na počítači nejakého šampióna, tak sa s ním prostredníctvom monitora nejako skámošíme alebo čo. Ale to sa nestane. Tým, že je dnes tona informácií a my sa takmer v priamom prenose dozvedáme, kto, kde a kedy mal akú stolicu, zmizla akákoľvek úcta a rešpekt. Aj ja sledujem dianie, aj ja som fanúšik kulturistiky, ale to mi predsa nebráni v tom, aby som o dvadsať rokov mladšiemu dievčaťu  nevykal. Alebo chalanovi. Veď to predsa vždy bola slušnosť, alebo nie ? Keď sa mrknem  na video Pavla Barana, alebo Pavla Koukla , alebo ďalších chalanov, čo sú proti mne "mladý Smradi", v živote by ma nenapadlo ich osloviť vetou: Čo tam posielaš, pičovole? Ale zdá sa, že to je asi normálne. Ako jebe vám ? Aj keby mi už bolo medzi 70 a smrťou a im tiahlo na 25 rokov, raz sú to sakra borci, na svetelné roky vzdialení výkonom mojím, svojich rovesníkov a vlastne všetkým ďalším. Rešpektujte výkonnosť a na vek hoďte bobek, páč to neznamená, že keď ste rovnako starí, alebo dokonca starší , že ste na rovnakom levely. Nie ste. Bláboly o tom, že sú si všetci rovní si nechajte na prijímacie pohovory do nejakých ľudskoprávnych neziskovkiek , tu je to tak, že jeden je borec a druhý sa má podľa toho správať.

Čím sa dostávam k nejakej  pokore. Často sa o tom hovorí. Neviem presne, ako to mám vnímať. Myslím, že tak, že keď sa niekde o niekom povie, že stratil pokoru, alebo že ju dokonca nikdy ani nemal, je to len taký výdatný a poetický, dnes sa hovorí politicky korektný , opis toho, že si niekto jednoducho sere do huby. Trebárs nedávno som sa dozvedel, že Vojta Koritenský nie je poriadny kulturista, pretože je malý a nemá triceps. Čož o to, názor je ako diera do zadku, každý máme nejakú, resp. nejaký a keby takúto myšlienku predniesol Big Ramy, asi by nezostávalo nič iné ako pokrčiť ramenami. Ale predniesol ju kondičný cvičenec. Teda o niečo lepší kondičný cvičenec, než je moja teta, ktorá cvičí na stepri pri  Ordinácii v ružovej záhrade. Taký ten, čo sa zúčastňuje pretekov v kondičnej kulturistike. Ale nie je zas tak dobrý, lebo medaily mu boli rovnako vzdialené ako Lamborghini v mojej garáži. Čo to ako je ? To, že sa popatlám farbou, idem pretekať na súťaž, ktorá je určená všetkým, ktorí včera jedli paštéty a dnes si chcú vyskúšať kulturistické pretekanie, zo mňa bombarďáka nerobí. V diskusiách vídam dorastencov ovešaných  plackami zo súťaží, o ktorých existencii nemáte potuchy 5 minút po ich skončení, ako neváhajú spochybňovať tvrdenia Majstrov sveta, profesionálov, ľudí, ktorých talent, usilovnosť a potenciál nedokážu dohnať ani za desať životov. Takéto tie klasické kecy ob tlusťochov , alebo rachitikov , že by nechceli vyzerať ako Tabačiar, Lonc, Kašpar atď ..., pretože fuuj a nefunkčné svaly a smrť najneskôr do 5 minút, to už je len taký nemenný kolorit s úsmevným bonusom navyše v prípade, keď všetkým trom zaslúžilým fotrikom títo odborníci diagnostikujú impotenciu ... To má asi tak rovnakú váhu ako keď zamestnanec s bežným platom vyjadrí obavu, že on by si Ferrari nikdy nekúpil, pretože má malý kufor ...

Ja viem, že dnes je to taká motanica postrehov, pre ktorý je pointa príbehu sprosté slovo. Ale možno sa niekto z vás na pár sekúnd zamyslel a popremýšľal, či na tom nie je zrnko pravdy, či som tak našliapaný, že môžem spochybňovať borca ​​o niekoľko levelov inde. Ono totiž ak prídete k šampiónom s pokorou a úctou, možno k vám nebudú len profesionálne ústretoví, ale skutočne priateľsky a ľudsky ústretoví. A to je sakra rozdiel, ktorý môže raz znamenať to, že na vyhriatom mieste popularity budete stáť napríklad vy. Ale bez nejakej slušnosti, úcty a pokory k ľuďom, ktorí vám na ceste nahor môžu pomôcť, bez rešpektu k vlastnému telu, to jednoducho nepôjde a vy budete tam, kde ste.

Produkty v článku

Súvisiace články