DEVäŤDESIATE ROKY , MILÉNIUM , SÚČASNOSŤ - ČESKÁ SCÉNA

Včera sme si odbili porovnanie profi scény a teraz sa poďme pozrieť na tú našu. Úprimne, veľmi sa mi do toho nechce. Ak totiž chcete  porovnávať niečo, kde sami nejakým spôsobom figurujete, vstupujete na ľad tenší ako ten, ktorý pokúšam ja pri hádke  s mojou pani. Hranica medzi nostalgickou  sebemasturbaciou domnelej  výkonnosti a objektívnym posúdením prítomnosti je ešte nezreteľnejšia  než tá, ktorú prekračujú africkí domorodci na nafukovacích člnoch pri ceste do Talianska. Takže pre pokoj mojej duše mi sľúbte, že až budete počuť v ozvene ďalšie a ďalšie vety také to: "jooo, to za nás ...., To sme boli borci . Zato dnes .... ",

Okamžite prestanete čítať a pustíte si najnovšie video On The Top. Impulzom pre spísanie tohto porovnávacieho dvojčlánku bola tá titulná fotka a pod ňou vytvorené diskusia, ktorá sa unisono niesla v duchu, "tak takúto úroveň už na Majstrovstvách republiky nikdy neuvidíme." Tá fotka pochádza z Majstrovstiev republiky 2003 z najťažšie kategórie nad 90 kg, kde sa zišli a následne v tomto poradí umiestnili Tomáš Bureš, Tomáš Kašpar, ja, Dalibor Hájek, Radek Čejka a ďalej neviem ... Máte pravdu, toto už na MČR neuvidíte. Lenže by ste to pravdepodobne nevideli ani v onom roku 2003, pretože jediný dôvod, prečo sa zišla špička na pódiu domácej súťaže, je ten, že skrátka nebola Olympia Amateur, nebol Arnold Classic, nebol Diamond Cup. A ja si vôbec nerobím ilúzie o tom, že by sme sa tam vtedy nerozprchli úplne rovnako, ako to vidíme dnes. Čím sa dostávam k základnej otázke, či boli kulturisti pred 15-timi rokmi lepší, než v súčasnosti. A ja rovno hovorím, že ani omylom. Avšak je tu pár dôvodov, prečo si to mnohí myslieť môžu ....

Najskôr si povedzme, že napríklad úroveň dorastu a juniorov je úplne neporovnateľná s dorastom s  pred 15  rokov . Čo je síce skvelá správa, ale nie zase až tak moc. K tomu sa vrátim neskôr. Teraz poďme k súčasným tridsiatnikom charakterizujúcich túto dekádu. Máme tu Vojtu Koritenského, Milana Obořila, Milana Šádka, Slavoja Bednářa, Filipa Grznára, asi by sa do toho vošiel vekom aj Lukáš Osladil, je tu vychádzajúci talent Ján Turka, Pavel Baran, Pavel Červinka atď .. Určite som na pár ľudí zabudol. Skrátka, je tu armáda borcov, ktorých  nemôžete zmietnuť  zo stola tvrdením, že v devňťdesiatych rokoch  a pred 15-timi rokmi boli lepší kulturisti. To by ste si museli ísť rovno vypláchnuť pusu svätenou vodou za takú lož. Je to totiž nezmysel a presvedčí vás o tom jednoduché zadanie hesla Majstrovstvá ČR 2003 do googlu, aby na vás vykukol chudučký , ale napriek tomu bezkonkurenčné Absolútny víťaz Tomáš Bureš na štarte kariéry. A napriek tomu máme pocit, že to bolo skôr akési lepšie, iné a výkonnostne vyššie. A čo horšie, taký pocit nemajú len tí, ktorým sa už sťahujú vlasy do uší a nosa a cestou sa lakujú na strieborný preliv. Tí majú objektívny úsudok zastretý nutnou  dávkou nostalgie. Častokrát to totiž počujem aj od výrazne mladších ročníkov. Tak prečo to tak je a čo nás k takej domnienke vedie ?

Keď som písal včera článok o tých profíkoch , pustil som si niekoľko videí a zistil som, že na západe, predovšetkým v USA, sa toho zase tak veľa nezmenilo. Aj v deväťdesiatych rokoch prišli borci so svojím osemlitrovým pick-upom pred hangár s legpressmi  vyskládanými pekne v rade, aj vtedy si zašli na poriadny kus  mäsa a už vtedy si odsypávali akési aminokyseliny, ktoré sme im tu strašne závideli a hovorili si, ajhľa ... to je to tajomstvo ... Takže vývoj bol predsa len kontinuálny, žiadne skoky sa nekonali, a preto sa nekonali ani žiadne výkonnostné skoky u kulturistov.

A preto by som očakával, že v momente, keď sa z ČR stala krajina, kde nemusíte stáť rady  na pomaranč a mäsiara už nemusíte orálne uspokojovať len preto, aby ste získali kus sviečkovej, nejaký výkonnostný boom by mohol nastať. Vyrástli nám solídne posilňovne v každej dedine, máme priehrštie kvalitného jedla, razom je tu asi tona informácií a v podstate neobmedzené možnosti na to, aby sme tu mali armádu ťažkotonážnikov .

Lenže, to sa nedeje. A prečo ? No možno práve preto ... Máme tu skutočne neobmedzene možností. Bohužiaľ aj vo výbere kategórií. Keď som začínal, nikto nechcel byť veľký ako Mr. Olympia, nakoniec , kde by ho tiež  videli, že? Ale všetci chceli súťažiť. Pamätám si  nábory do oddielov, kde z desiatich ľudí chcelo deväť súťažiť, vlastne to bola podmienka a ja som sa chcel vyhrabať zo vzhľadu väzňa z koncentráku. Tiež ma vzali len protekčne. A z ľútosti. A keď chcete súťažiť, chcete logicky aj vyhrať. A keď chcete vyhrať, musíte sa podriadiť tomu, čo chcú rozhodca vidieť. Zabudnite na báchorky o skvelých partiách a podobne. Panovala rivalita ako prasa. Keď mal kolega väčší biceps, potajomky ste cvičili svoju čivavu, aby mu ho odhryzla. Alebo ste sa snažili mať stoj čo stoj väčší biceps. Alebo aspon nohu. Pretože súťaživosť, byť lepší, to je motorom progresu. Čo je dnes ? Túžba po úspechu je rovnaká, to sa nezmení nikdy, ale cesta k nemu je dnes taká, že ak mám menší  biceps, než by som sa snažil, aby bol väčší, pôjdem radšej do Physique, alebo klasickej  kulturistiky. Medaily na krku, progres v prdeli.

Máme neobmedzené možnosti v oblasti informácií. A ako s tým naložíme ? Počúvame rady YouTuberov, ktorí, pri všetkej úcte k nim, nemajú ani páru o tom, čo je súťažná diéta. Necháme sa trénovať od kdejakého chlapca , ktorého telo nenesie známky svalového rozvoja ani po pitve. Veď je to na hlavu . Skôr bol v každej oblasti rešpektovaný borec, ktorý radil ostatným. Ten rešpekt si musel zaslúžiť výsledkami či už svojimi, alebo svojich zverencov, pretože inak to nešlo. A o týchto radách sa nediskutovalo. Keď prišiel s tým, že pri drepoch budete mať na hlave čerstvé vajíčko, začali ste sa obzerať po najbližšej  sliepke .

Dnes prídete domov, položíte otázku na facebook a potom vám nejaký hlupák kotkodákať z YouTube, že drepovať s vajíčkom na hlave, je hlúposť. Čo samozrejme  je, lenže mi do toho nemá čo kecať človek, ktorý drepovať nevie vôbec. A druhá vec ... Často zo seba robíte kreténov. To my tiež. Lenže bez sociálnych sietí sa to dozvedel len úzky okruh ľudí. Aj to je ďalší klinec do rakvy nejakej potenciálnej aury šampióna.

No a tiež sa bohužiaľ dozvedáme, že bez sypania to nemá cenu a podobné táraniny. Nechcem si tú hrať na mravokárcu , ale náramne dobre si pamätám, že keď som sa v 17-tich rokoch dozvedel o anabolikách, nadobudol som dojem, že po jednej ampulke Superanabolonu  musím nutne najneskôr do týždňa zomrieť. Keď ste zašli v tomto útlom veku za skúseným borcom pre radu ohľadom tej ampulky, prebodol vás očami, takže ste zomreli okamžite. Takže sa išlo pekne pekne načisto, a vy ste spoznávali svoje telo, techniky, prirodzené reakcie na cvičenie a diéty.

Minulý rok  som na MČR videl doslova zmutovaných  dorastencov, ktorí by si s dorastencami spred 20-tich rokmi doslova vytreli viete čo .. Na prvý pohľad super. Môžeme hovoriť o talentoch a čakať, ako sa ukážu za pár rokov medzi mužmi. Lenže oni sa akosi neukazujú. Neustálený systém mladého človeka sa s náporom chémie vyrovnáva strašne ťažko, a preto v momente, kedy je vysadený , kedy proste a jednoducho dôjdu prachy, sa to kompletne zrúti ako vaše sebavedomie, keď stretnete Rocca Siffrediho v saune. Skrátka, nie je nacvičené, to tkanivo je len umelé . Takže paráda, máme titul dorastencov, juniorov , ale tiež  rozjebaný systém, ktorý vás zbrzdí v bojoch o tituly, ktoré skutočne niekoho zaujímajú ...

Tiež  tu je momentálne trochu problém so vzormi. Davy vždycky nasledujú toho najlepšieho, to je jasné a prirodzené. Takže my sme sledovali Doriana Yatesa a cvičili ako šialený. Nedávno som párkrát potrénoval s o generáciu mladšími  chalanmi, pretekármi , a s trochou skromnosti môžem povedať, že som nijako výrazne nezaostával, hoci chlapci išli svoj štandardný tréning. Žiadne ohľady na starčeka. A tiež môžem zodpovedne povedať, že som vyvinul tak maximálne 60-70% intenzitu z čias môjho pretekania . Viac už mi to nejde. To tu nepíšem, aby som sa nejako pochvástal. Píšem to, pretože tak sme to mali všetci. Dreli ako kone a generácie pred nami ešte viac. To nie je o tom, že si ľahnete na zem, postnete , že máte legday a ste za hrdinu. Vaše stehná na mader majú byť štandard. A so štandardom sa nikto nefotil. Vari si dávate na Fejs, že si obliekam ponožky? No .. niekto áno.

V súčasnosti je líder Phil Heath, tak sa pumpuje. Ja apriori nehovorím, že je to nevyhnutne zle. Vojto pumpuje a išiel na Olympiu. Lenže Vojto má geneticky danú tvrdosť svalovej hmoty. Pokiaľ ju nemáte, musíte drieť. Nie nadarmo Milan Obořil cvičí  Heavy Duty systém. A keď už ste dobrí, máme tu fenomén Profi kariet. Čo je vec, na ktorú pred 15-20-timi rokmi nemohol v podstate nikto ani pomyslieť. Pro card ste mohli získať víťazstvom na Majstrovstvách Sveta, Absolútnym víťazstvom na Majstrovstvách Európy a raz za čas za víťazstvo na Svetových hrách, čo je súťaž národných ukrivdencov, čo ich nevzali na Olympiádu. V podstate ste teda mali 2 šance za rok, na ktoré sa každý klepal  ako Muhammad Ali v dôchodku. Dnes tu je niekoľkokrát ročne Arnold Classic, niekoľkokrát ročne Diamond Cup, sem tam Olympia Amateur a potom tie tradičné súťaže MS a ME. Minimálne 10 šancí ročne. Ak by sa išlo po starom, pravdepodobne by ste mali väčšinu súčasných profíkov medzi amatérmi a hovorili by ste, ako sú tie české súťaže ukrutne našlapané.

Mohol by som pokračovať ešte dlhšie ... Napríklad o tom, ako je možné, že pri všetkých tých peptidoch, rsťákoch , zázračných postupoch, masiel  v diéte, kvantu anabolík, nie je stupeň vysekanosti a tvrdosti svalovej hmoty o nič väčší, než z čias kedy o týchto veciach nemali ani potuchy. Ale tak trochu cítim, že skĺzavajú k onomu chytráčeniu , ktorému som sa chcel práve zubami nechtami vyhnúť a tiež tu nechcem vystrieľať všetku muníciu pre ďalšie články. A tiež by som to rád zhrnul a ukončil.

Dnešný kulturisti sú lepší ako v deväťdesiatych rokoch  a na prelome millenia. Bez debát. Máme ich dokonca oveľa viac. Počítam totiž medzi ne aj pretekárov  Physique, pretože svalový rozvoj a estetika, ktorú predvádzajú Filip Šteflovič, alebo Ondra Kmošťák by sa rozhodne nestratila v repre úrovni prelome tisícročí v 90-tich kg kategórii. A v tom je práve tá šlamastika ... Máme obrovsky veľa skvelých pretekárov, ktorí sú ale rozlezlí vo všetkých možných kategóriách a súťaží všade možne od Austrálie po Kamčatku, ale doma nie. No a tiež nám trochu chýbajú ťažkotonážnici . Takže sa nie je čomu diviť, keď pri pohľade na fotografie z MČR z počiatku nového tisícročia nadobudne dojem, že pretekári boli lepší. Všeobecne NIE. Bohužiaľ pre mňa, mohol by som sa chvastať viac ...

 

Produkty v článku

Súvisiace články

Odoberajte novinky

Dostávajte pravidelné informácie o novinkách e-mailom

Táto stránka je chránená sytémom reCAPTCHA od Google s ochranou súkromia a podmienkami používania.

Vyplnením kontaktných údajov vyjadrujete súhlas so spracovaním vašich údajov v rámci Extrifit Slovakia
a pravidelné zasielanie noviniek.
Je možné sa z pravidelného odoberania noviniek kedykoľvek odhlásiť cez zaslaný newsletter.
Týmto vyhlasujeme, že vaše údaje nebudú použité na iné účely.