FOTRÍKOVE PUTOVANIE ZA ŠPANIELSKYM STRIEBROM

• 16. December 2019
• Pavel Vacek
• Osobnosti - rozhovory

Peklo na seba vzalo podobu záchodovej misy. Je štvrtok večer, súťažiť budem v nedeľu, takže som práve uprostred superkompenzácie a zo všetkých síl sa zo seba snažím urobiť chodiaci hydrant. Z celej prípravy práve túto chvíľu bytostne nenávidím zo všetkého najviac. Nenávidel som ju už v časoch, keď jediným nepríjemným prejavom bolo to, že sa môj penis krátkodobo transformoval do podoby rozmočenej smutnej Špagetky osamelo ležiacej vo zvyšku vody na dne hrnca. Teraz, keď môj močový mechúr vyniká elasticitou práchnivejúceho dreva a zvierač pevnosťou politického predvolebného sľubu, je to ešte o poznanie horšie. V piatok o 8:30 je zraz na letisku. Budík nastavujem so značnou rezervou, pretože prejazd Prahou v exponovanom rannom čase je číra lotérie. Líham o polnoci. Počas 5 hodinového času vymedzeného na spánok 7x vstávam. Manželka nenávidí mňa, ja nenávidím odvodňovanie. O šiestej  sadám do auta. Vyrážam smer Praha a na prvej  pumpe si kupujem kávu. A tiež  močím. Káva mi zase tak moc nechutí, ale videl som v amerických filmoch, že bez nej sa nedá ísť autom, v ktorom ju popíjajú z pollitrových plastových kýblov . Som skromnejší, stačí mi usrkávať štandardný európsky objem. Nastavujem všetky elektronické pikle a čary , ktorými disponuje môj voz a ktoré budú riadiť za mňa. Potom už sa s napoly chrápajúcim jedným okom a druhým sledujúcim diaľnici D10 rútim k Prahe. Pred Čiernym Mostom zastavujem, aby som na WC (kde  inde) zistil, že som si urobil na parádnych svetlých repre teplákoch ešte parádnější hnedej obrflek od kávy. Paráda! Uvediem sa v Španielsku ako prvý kulturista, čo sere vtákom. Ešte že tie repre bundy sú tak dlhé ... Každopádne toto zistenie ma konečne dokonale prebralo ...

Zraz na letisku klasika. Starí známi, zoznamovačka s ešte neznámymi, z ktorých sa známi ešte len stanú. Prvé očakávania, prvé prepadnuté líca naznačujúce formu aj neformu. Priateľská atmosféra. Fajn, toto bude bezva výlet, zdá sa.
Po prílete nás čaká fajnových 15 stupňov a slniečko. A tiež čakanie ... Hodiny čakania. Najskôr na odvoz autobusom. Potom moje osobné nekonečné, dlhé a nesmierne mučivé čakanie na to, kedy už ten krám konečne zastaví a ja sa budem môcť vyčúrať ! Vyskakujem ešte za jazdy, aby som označkoval najbližšiu palmu. Potom čakanie na poradu delegácií. Potom čakanie na začatie prezentácie, potom čakanie pri prezentácii, potom čakanie na ďalší odvoz inam, do iného hotela ... Znie to hrozne, ale nedá sa nič robiť, pretekárov sa zišlo mraky. Okolo päťsto, odvšadiaľ možne. A to je dobre. Ide o pravé MS. Nie o MS ledajakých  federácií , kde si pár chlapíkov povie, OK, už sa nás tu zišlo dvadsať z piatich krajín sveta, poďme si urobiť to Majstrovstvá sveta, ako to majú v tom IFBB. Takže celý deň na ceste, ale už sa to chýlilo k záveru. Nakoniec bola aj Veča, čo bolo super, a ešte lepšie na tom bolo to, že bolo formou výberu. Nebol, pravda, nijako rozsiahly, ale pre kulturistu pred pretekami tak akurát. Ryža, mäso, zemiak, nejaká tá zelenina. Varené, nesolené. Možno tam bolo ešte niečo, ale to neviem. Bohato som si vystačil s týmto. V 22 hodín bola ešte kontrola formy. Stál som po tej ceste za prd, ale pochvalu som od štátnych trénerov dostal, takže som sa zapýril a išiel chrápať ...

A chrápať som mohol, ako mi bolo libo. Myslím, čo sa hlasitosti týka. Na izbe som bol totiž s Otom Hrdličkom, ktorý je od mala nepočujúcich, takže toho ani veľmi nenahovorí . Ideálny spoločník, ak sa chcete sústrediť na preteky. Jasne, teraz trochu černohumorne rýpem , ale môžem si to dovoliť, lebo Oto  je bezva chlapec a určite sa na mňa nehnevá. A tiež je bezva kulturista, ktorý disponuje skvelými pažami a stehnami. Každopádne celá sobota sa niesla v duchu ... no  čakania. Tentoraz na nedeľu. Ale naskrz príjemného čakania. Snáď prvýkrát v živote sa mi stalo, že som mohol deň pred súťažou nerušene ležať a odpočívať. Prvýkrát som mohol nechať "dôjsť" tú hromadu sacharidov do svalov, bez toho aby som musel vydávať hŕbu energie. Ležal som, spal a medzitým čítal knihu Nôž od Jo Nesbeho (Aby som vedel, ako to vyrezať, viete ...) A na forme to bolo setsakramentsky poznať. S postupujúcim časom som na sebe videl nejaké nové a nové cievy, čiarky a vodovody . Zázrak. A navyše už som nemusel každých desať sekúnd močiť. Po dobrej večeri bola opäť kontrola formy, tréneri ešte usmievavejší  ako včera, ja ešte červenejší , no a začal som sa chystať na deň D.

Nedeľa. Je to tu. Raňajky, samozrejme. Nacháľoval som do seba žrádla, čo to šlo a vyrazil do boja. Dejiskom bola fakt nádherná hala, kompletne celá vytesaná do skaly, takže steny tej haly tvoril ten autentický masív kameňa. Fantastická ! Akurát, že tam bola kosa ako v jaskyni. Čo je v odvetví, kde je súťažným úborom niekoľko cm2 tenkej látky celkom blbé. Každopádne, dalo sa to tušiť, takže vyzbrojený karimatkou, teplými ponozkami  a ešte teplejšou mikinou som zaľahol do kútika okupovaným Českou  repre a začal .... Čakať. A tu, na tej studenej podlahe, bolo čakanie fakt dlhé. Ak mám teda opísať priebeh MS svojim dioptrickým zrakom, chtiac-nechtiac sa musím obmedziť na tento opis: Čakám, ležím, čakám, čumím do steny, čakám ... Potom sa zrazu objaví chlapík s ceduľou, že sa mám, resp. moja kategória, má chystať. Aha, fajn, zo skúseností usudzujem, že tým myslí pomaly sa rozcvičiť a tak ... Lenže nie. Chystať = ísť za pódium. A tak idem do zákulisia, vo svale by sa krvi nedorezal, nieto aby bol napumpovaný, zrazu stojím v rade na schodoch spoločne so súpermi a zostáva niekoľko málo minút k nástupu na pódium. Bola to moja  prvá súťaž, kedy som sa takmer nerozcvičoval. Len pár nejakých pohybov. Bola to prvá súťaž, kedy som si ani poriadne nevšimol, koľko mám súperov a ako vyzerajú. Skvelé! Bola to tak prvá súťaž, kedy som nestihol byť nervózny zo súperov, z ich foriem a tak ... Veď to poznáte. Zrazu som teda stál na pódiu, absolvoval základný postoj najprv sprava, potom zľava, potom porovnávačku pätíc podľa susediacich čísel ... Chvíle napätia ... prvý callout .... JDU! Super! Bojujem o finále! Ďalšie vyvolávanie a potom ešte jedno a koniec. Semifinále za mnou. Odchod na tie studené schody v zákulisí. Vyhlásenie prvej šestky. Idem znova na pódium. Cítim sa dobre, do porovnania idem s vervou. Odchod a zostavy. Panebože, ako ja ich neznášam ... Mali by sa zrušiť. Skôr mali význam, pri málo kategóriách sa postarali o program, chlapi si toho boli vedomí a dávali si na nich záležať. Dnes, pri miliarde kategórií, sa postarajú leda o to, aby ten program bol ešte otravnejší a dlhší. Zostavu samozrejme poserem ako vždy, ale vraj to nebolo zase tak moc spoznať. Výsledky. Stojím tam, napnutý ako tetiva luku Robina Hooda. Šiesty, piaty, štvrtý a ja nič. Super, medaila je doma. Tretí je Roland Brosnan zo Slovenska. Kurva, že by to tam padlo? Záleží na tom, čo sa im bude páčiť. Trieska, ale tvrdýako šuter, alebo o hlavu menší objemný svalouš, ale trochu huba .... Druhé miesto ... Pavel Vacek Czech Republik .... Kurva, škoda .... Ale aj tak bezva. Prvé miesto putuje do Ruska. Nevadí, nabudúce. Akurát neviem, ako teraz stáť pri tej Ruskej hymne. V pozore, alebo uvoľnene? Aby som z toho nemal doma prúser, ak budem stáť v pozore, keď teraz udatný starosta Řeporyjský vyhlásil Rusku vojnu. A keď budem stáť uvoľnene, bude zase prúser potom, keď Rusi to uverejnenia a vezmú vážne. Zapeklitá situácia ... Ťažký údel reprezentanta.

Je koniec, na hotely prijímam gratulácie. Fajnové pocity . Bronzový medailista Miloš Pavlů, ktorého trochu obrali o výsledok, usporadúva oslavu. S Milošom a Otom som trávil na MS najviac času. Miloš je neuveriteľne zábavný človek s ešte neuvěřitelnějšími životnými príbehmi ... Nedeľa večer tak prebieha v salvách smiechu spoločne s väčšinou reprezentačných kolegov a kolegýň. Svetlá v recepcii pomaly zhasínajú ... Potom začnú blikať. Tieto signály poznám. Vyháňal som nimi hostí, keď som ešte makal za barom. Nechce sa nám, je sranda. Posledné bliknutia. V tme sa kecá blbo. MS je definitívne u konca. Škoda, ako som povedal, bola to fajn partia.

P.S. Na facebooku som sa v minulom týždni dočítal, čo všetko bolo na MS zle. Viete, ono je to väčšinou tak, že keď je blbý výsledok, je všetko blbé. Keď je dobrý výsledok, je všetko fajn. A je úplne jedno, či ide o MS, alebo kondičky, tento model sa neustále opakuje. Za mňa bolo všetko fajn. A tak by som rád menovite poďakoval Lídě Čížové, pretože som mohol "len čakať" nie sa starať, zariaďovať, zháňať, vyjednávať, nervovať sa. Vďaka. Vďaka aj Zdene Razýmové a Martinovi Novotnému. Hoci som ich služieb "natieračov" nevyužil, (rád sa nechávam postriekať :-D) videl som, koľko ľudí museli natrieť, starať sa o ne, starať sa. Po celé dva dni. Museli toho mať plný brejle a napriek tomu boli úplne v pohode. Vďaka aj Otovi a Milošovi. Vážne s nimi bola sranda a lepšie to ubehlo. No a ešte Gabriele za to, že ma nepoblila ... (sranda, ona vie)

 

Produkty v článku

Súvisiace články