Najlepší nás už nezaujímajú, máme radi priemernosť

• 16. November 2020
• Pavel Vacek
• Osobnosti - rozhovory

Bol som v piatok na obede s naším najlepším kulturistom v ČR Lukášom Osladilom. Než sa o tom rozpíše trochu viac, chcel by som uistiť všetkých fanúšikov do aktuálnych príkazov, ktorí práve teraz vytáčajú číslo na URNU, že ako sme pojedli, vyderatizovali sme celú miestnosť, neskôr ju obohnali ostnatým drôtom dookola, prinášača pokrmu vybavili najnovším skafandrom z NASA a na inak znamenitý pokrm nastriekali nutnú dávku Sava. Čím sme splnili dezinfekčné normu aj pre prípad, že by našu krásnu krajinu napadla originálna verzia moru zo 17. storočia.

Ale nebola by to len tá skutočne smrteľná choroba, ktorá by cestovala časom. Aj ja som sa počas toho spoločného posedenia posunul o nejakú tú desaťročnicu späť. Do čias, keď som hltal články o špičkových kulturistoch, tých najlepších, čo v tom čase chodili po Zemi a medzi ktorých patrí momentálne aj Lukáš.

Články, ktoré popisovali precíznosť v príprave a dávali dôraz na životosprávu. Spomenul som si na dlhoročné video s Richom Gasparim, ktorý si na stolnej váhe odmeral špagety a tie dve navyše, ktoré presahovali naplánovanú gramáž, odobral. Vybavili sa mi tréningy bez mobilov a sociálnych sietí, plné sústredenia a nevľúdnych pohľadov šampióna na svoje okolie.

Príbehy o Dorian Yatesovi o tom, ako má svoj deň naplánovaný na minúty presne. O borcoch, ktorí mali svoj cieľ jasne daný a neuhýbajú z cesty a nemuseli sa starať o počty followerov. Rozprávanie Lukáša ma skrátka prenieslo do doby, keď sa oddanosť, drina a nezlomná vôľa ešte vyplácala. Chcel by som tak žiť? Hmmm, to asi nie. Obdivujem to? Rozhodne! Stopercentne!

Strih, sobota a posunieme sa k súčasnosti. Trebárs k tým sociálnym sieťam kam nahrám obrázok, či video nejakého iného špičkového borca. Trebárs Slavoje Bednára, Tomáša Tabačiara, alebo Tomáša Kašpara. Zapnem stopky a čakám, kedy priletí prvý komentár. Po 30 sekundách: "Ten neubehne ani 300 metrov" alebo "A koľko toho zaplaveš?", "Zaujímalo by ma, či si utrieš prdel?", "Keby mal ísť na bicykli, tak by ho to zabilo" ... A tak furt dokola , akurát s hrubkama. WTF?

Tieto otázky sú otravnejšie než Jehovisti a originálnejšie ako 4 pruhy na teplákoch z vietnamského stánku. Zakaždým, keď si ich prečítam, mám pocit, že vyzerám ako Robert Downey Jr. na tom populárnom meme. Akurát nie tak pekný a bohatý. Možno ste videli na Netflix dokument Last dance o kraľovaní basketbalového teamu Chicago Bulls a hlavne potom o najlepšom basketbalistovi 90 rokov Michaelovi Jordanovi.

Ja som ho doslova zhltol, hoci by som si zamotali ruky a nohy, ak by som sa mal pokúsiť predriblovať ihrisko. Je to skvelá sonda do uvažovania famózneho športovca. Tiež som si všimol, že tam celkom dosť cvičil. Ale ani na pikosekundu mi nenapadlo, že by som mu niekam napísal: "Hej, kamoš, dvíhaš pekné hovno, stavím sa, že by ťa 200 kíl zabilo."

Možno preto, že nie som debil. Pozerám na neho, pretože ma zaujíma, ako hral basket. Nie koľko zapláva, zabehne, nadvíha ... To všetko je mi úplne fuk. Robil basket a v tom bol najlepší na svete. Chlapci robia kulturistiku a snažia sa ju robiť, ako najlepšie vedia. A čo myslíte, je lepšie na rozvoj pŕs benchpress alebo plávanie kraulu? Vyrastú mi stehná viac po drepoch alebo z behania? Chytrí už vedia, kladečom otázok odpoviem. Benchpress je lepší a drepy tiež. Preto svoju energiu smerujú tam a nestrácajú čas aktivitou, ktorá je tak maximálne prekážkou na ceste k vysnívanému cieľu. Byť vo svojom odbore čo najlepší.

Môj otec mi hovoril, že keď už niečo robím, mám to robiť poriadne. Nehovorím, že som to splnil, ale rozhodne som sa o to snažil. Dnes by si s tou radou asi neuspel. Dnes tých výnimočných borcov ​​neobdivujeme. Dnes frčí rozmanitosť. Komplexnosť. Inými slovami priemernosť.

Ak v ničom nevynikáte, chcete robiť všetko, väčšinou budete stáť vo všetkom za hovno. Ak teda práve nerobíte desaťboj, kde z desiatich priemerných výkonov urobíte jeden špičkový. Ale v Čechách nemáme radi, keď niekto moc vytŕča, nám sa priemernosť páči ... "Ja si viem utrieť prdel (asi nejako lepšie) a ty vyzeráš, že nie!" "Ja uabehne 300 metrov skôr ako ty!" (Gratulujem) "preplávam desať bazénov a ty len 2! "(Skvelé, to je skoro na Olympiádu).

Vyzdvihneme svoju mizernú výkonnosť v oblasti, ktorej sa špičkový borec vôbec nevenuje a chrstne mu ju do xichtu. Tú máš hajzel, ja ti dám, takto sa tu predvádzať! Až budeš hrať Pinces ako ja, tak si tú potom machruju s tými svalmi ...

... A tak som v piatok sedel naproti Lukášovi, počúval jeho hlboké znalosti vo výžive, tréningu, ale aj v suplementácii. Počúval jeho otázky na výrobné procesy, čistotu surovín a na všetko, na čo sa laik nikdy nespýta a v duchu si hovoril, že má jednoducho smolu.

Smolu v tom, že sa narodil o 20 rokov neskôr. Že sa jeho momentálna výkonnosť nedatuje niekam k prelome tisícročia, kde by ako Top Ten z Mr. Olympia okupoval lesklé obálky prestížnych časopisov Flex, Muscular Development, Muscle & Fitness a nemal by o sponzorov núdzu. Ale narodil sa holt do doby, kedy na mňa z Instagramu vzhliada influencer konkurenčnej značky s 50 tis. followers chudší než týraný pes a ja si hovorím, čo ten mladík vlastne robí za šport, keď už tam hovorí o cvičení a kulturistike?

Nová doba, nové možnosti a buď sa im prispôsobíte, alebo zomriete. Aspoň mediálne. Časopisy už nie sú potrebné a nemusíte sa prebiť zástupom záujemcov o titulnú stránku. Stačí prebytok sebavedomia a mobil. A nebudeme si nič nahovárať, proti Lukášovi je aj Mlčanlivý Bob motivačným rečníkom. Ale nechcem tu mudrovať a oháňať sa formulkou "áno, to za nás ..." Tým sa oháňajú starý zatrpknutý dedkovia.

Ja to celé chápem. Ľudia sa chcú porovnávať s dosiahnuteľným. Tiež si rád pozriem Bugatti Chiron, ale na Instagrame sledujem hashtag #stingergt. Pretože Chirona si v živote nekúpim. V 16 rokoch by som si o radu tiež napísal kamošovi, alebo niekomu, kto vyzerá o niečo lepšie ako ja. A preto by som sledoval Lamku a nie Bednára, pretože takto v živote vyzerať nebudem. Tomu všetkému rozumiem. Čomu ale stále nerozumiem, je, prečo ľudia prestali mať súdnosť? Kde sa vzala tá neúcta k usilovnosti a výkonu? Prečo spochybňujeme nespochybniteľné?

Chodím do fitka, cvičím, chcem mať trochu lepšiu figúru a potom napíšem borcovi, ktorý je o svetelné roky ďalej než ja, že nezabehne 300 metrov a ja áno? A koho to ako zaujíma? Ak cvičíš kvôli tomu, aby si zabehol viac metrov, porovnávaj sa s bežcom. Ak tam si kvôli figúre, nemotaj do toho behanie.

Že sa ti tá jeho postava nepáči? To je OK, jemu tá tvoja tiež nie a nepchá ti to do hlavy. Ale celé je to o tom, že tam kde si ty, tam tú cestu prešiel už 1000x. Tam, kam sa chceš dostať, tam už dávno bol. Na informácie, ktoré sa chceš opýtať, on už dávno odpoveď pozná. Ty to nemôžeš vydržať bez bôčika, on ani nevie, ako chutí. A vôbec do toho neťahaj nejaké sypanie, pretože by si nevydržal takto žiť ani 14 dní. Vôľa sa nasypať nedá.

A tak sa, prosím, vráťme trochu späť do čias, kedy ste pre úspech museli niečo obetovať. Majme rešpekt k ľuďom, ktorí dokázali oveľa viac ako my, akokoľvek sa nám vizuálne výsledok tej ich snahy nemusí páčiť. Majme úctu k sústavnej rutinnej práci, k drine a odriekaniu, pretože len to vedie k vysnívanému cieľu.

Len medaily, porovnanie s konkurenciou je mierka, či to robíte dobre, alebo nie. Mám rád športovcov / influencerov za ich prácu na tvorbe videí a mediálneho obsahu (bez irónie). Ale ak sa chcem posunúť ďalej, zájdem si pre radu k borcovi, ktorý je ďaleko lepší ako ja. Pretože, ako hovorí osvedčená pravda, ak chceš byť najlepší, stretávajte sa s najlepšími. Zábavy je všade dosť. A preto vďaka za ten obed.

Produkty v článku

Súvisiace články