Momentálne je jednou z mojich obľúbených činností pozeranie do telefónu na predpoveď počasia v predtuche bezstarostného váľania sa pri bazéne. Bohužiaľ, pri poslednom pohľade sa môj zrak zalial čistou hrôzou. Údajne, vraj, máme v utorok skočiť rovno do jesene, pričom v nasledujúcich dňoch nás stihne apokalypsa verzie light. Neskryto závidím všetkým rodičom, ktorí dokážu v tomto počasí obstarať zábavu pre svoje ratolesti za pár drobných. Viem o ľuďoch, ktorí si navlečú pláštenky, veselo behajú po lúkach, idú na huby, chodia na výlety z A do B a úplne bezplatne si užívajú krás prírody a prechádzok na čerstvom vzduchu.
Pre mňa je ale taká náplň trávenia voľného času obrazom zhmotneného pekla. Som mestský flákač a tak akákoľvek rodinná zábava a výlet končí dierou v rozpočte minimálne vo výške päť litrov. Aquapark ? Päť. Kino ? Jeden liter za lístky, hypotéka na praženú kukuricu. Nejaké Happyland pre Harantov ? Päť. Ešte šťastie , že ma najviac zo všetkého baví tá cesta. Skutočne. Pokiaľ by bolo čisto na mňa, strihol by som si pokojne cestu na samotnú špičku Talianskje topánky, kde by som navlhčil palec do mora, dal si kávu a išiel zase naspäť. To je ideálny výlet. Ak by mi však nezkrížilo cestu spanilá jazda spolku veteránov. Nehovorím tu o Porsche zo 75 roku, alebo niečom takom. Hovorím tu o jazde áut, čo majú miesto volantu kormidlo a pedál spojky medzi kufrom a sedačkou spolujazdca. Osadenstvo má koženú kuklu alebo viktoriánsky klobúk, pália si to 30 km / hod v prevádzke, ktorá vám neumožňuje predbehnutie a vám neostane nič iné, než prepuknúť v usedavý plač.
Historické autá sú nepochybne prekrásnym umeleckým dielom a tak by sa s nimi malo byť zaobchádzané. Ako s vecami pochádzajúcimi z doby pred plánovaním Hitlerovho Blitzkriegu. Používa snáď niekto žehličku na čierne uhlie ? Počúva snáď niekto gramofón s tým trombón ? Nie. Chodíme sa na to pozerať do múzea. A tak by to malo byť. Napriek tomu je to u áut s lúčovými kolesami nejako inak. Rovnako ako s kulturistami minulej doby. Oboje sú opradené historkami a mýtami ...
Nedávno som totiž narazil na pár príspevkov, ktoré sa rozplývali nad tým, ako kulturisti prv neužívali žiadne doplnky a mali pritom veľké svaly a skvelé formy. No to je rovnaké ako s dobovými pretekmi tátošov. Hlboko sa klaniam pred výkonmi ľudí, ktorí sa preháňali 180 km / hod v autách s riadením z gumy, brzdami zo syra a pneumatikami o šírke náramku Extrifit na zápästí. Napriek tomu by ich dnes predbehol ten najlacnejší rodinný hatchback. Rovnako tak by súťažná forma spred 30-tich rokov stačila dnes tak na vstupenku do hľadiska. Vypruhovaný zadok ako prvý predviedol na Olympii 88 Rich Gaspari a to bol skutočne ojedinelý unikát. Potom sa k nemu o pár rokov neskôr pridal Hamdullah Aykutlu, ktorý nasadil nový, stále aktuálny štandard tejto disciplíny. Ale to sa stále bavíme o iba dvoch ľuďoch na najprestížnejšej súťaži sveta. Porovnajte si to s pretekmi juniorov dnes. Ak nemáte riť, ktorá vyzerá ako by ste sedeli posledný pol rok na rozpálenom radiátore, nemáte na nejaké slušnejšej pohárovke šancu. Nie nie, bohužiaľ, nemali skôr rovnakú formu. Nemali ani zďaleka toľko svalovej hmoty. Dlhoročný kráľ Olympie Lee Haney mal na súťaži okolo 108 kg pri 182 cm. S tým by mal dnes na ME celkom problémy obstáť, rovnako tak ako so stupňom jeho vyrysovania . Navyše o tom, že nebrali všetky možné doplnky, ktoré by im pomohli k lepšiemu výsledku, by sa dalo vážne polemizovať.
Kulturisti v 80-tych rokoch skutočne žiadne doplnky neužívali. Ak teda mali tú smolu, že sa práve nachádzali svojim trvalým bydliskom v ľudovo demokratických krajinách východného bloku, ktoré boli charakteristické predovšetkým tým, že v nich žiadna demokracia nebola. Práve tak ako doplnky, fitka, farebné výlohy a občas aj hajzelpapier. Na západe už biznis s doplnkami výživy išiel na plné kule. Keď sa nejakému šťastlivci dostalo do ruky vydanie západonemeckého Sportrevue, našiel v nich tonu reklám na proteíny, aminokyseliny, sušené bielky a gainery, o ktorých si tuzemská kulturistická komunita zalezená v pivničných priestoroch myslela, že ide o kúzla čiary v prášku. Dôvod rozdielnej výkonnosti. A keď už sa niekomu podarilo prepašovať obličku príbuzného na západ výmenou za kilový proteín od Weider, vydržal mu minimálne pol roka, lebo taká sviatosť musela chvíľku vydržať.
Sú dochované historky, ako si aj skúsený reprezentanti prezerali svoje bicepsy v zrkadle po požití jednej kávovej lyžičky proteínu v očakávaní dramatického nárastu svalovej hmoty. Bohužiaľ, nefungovalo to tak vtedy, nefunguje to ani dnes. Myslieť si však, že by vtedajší kulturisti akosi opovrhovali dnešnou ponukou, je hrubé podcenenie ich túžby po úspechu. A tak do seba ládovali Pangamin a skutočne nechutné sušené bielky. Vtipné je, že tí ľudia, čo dnes tvrdia, že kulturisti 80-tych rokov sa obišli bez doplnkov, zároveň dosť často zavrhujú mlieko, mliečne výrobky a vagóny vločiek. Pritom na tom to stálo ! Na litroch mlieka denne a tonách tvarohu. A tiež na neskutočnej drine, ktorá našich kulturistov odlišovala od tých západných. Ale o tom neskôr.
Doplnky sa vo väčšej miere používali už v deväťdesiatych rokoch. Môj prvý doplnok výživy bol od spoločnosti Penco, ktorá tu snáď ako prvá rozbehla výrobu proteínov. Pamätám, že to voňalo ako hnijúca noha a malo to rovnakú farbu aj chuť. Vzhľadom k obalom, ktoré sa za 25 rokov u tejto značky nezmenili, bude na tom rovnako aj ten obsah. Zopakovať si to? To by som si radšej prečítal Bibliu. Potom som mal pár proteínov Promil so Štefanom Oroszom na obale, ktorý tak prášil, že zakaždým, keď ste ho otvorili, dostalo sa vám názornej ukážky atómového hríbu. Potom ste museli tak dlho trepať šejkrom, aby sa to ako-tak rozpustilo, že na nejakú neskoršiu masturbáciu už vám v pravačke nezostala sila. Kreatín monohydrát bol považovaný za zázrak, necelých pol kila stálo 1200, - korún a z vtedajšieho importéra urobil cez noc boháča. Vznikol kult BCAA. Že by kulturisti neužívali v deväťdesiatych rokoch doplnky, je teda mýtus.
Problém je ale v tom, že zatiaľ čo v 80-Tkach by radi jedli proteíny v prášku, ale nebolo aký , tak v tých 90-tych sa jedli všetky druhy proteínov, čo tu boli. Čo znamená jedno mizerne spracované WPC. Takže keď si niekto dneska kúpi Hydro po tréningu, CFM cez deň a Long na noc, tak je zrazu za blázna, pretože skôr stačil jeden. Lenže skôr stačila aj pevná linka, aby ste si zavolali. V aute stačilo rádio a páka s piatimi kvaltami . A tiež stačilo zapariť, bez toho aby sme to museli "zdieľať" a trúbiť do sveta. Ale vývoj ide ďalej, technológie nám umožňujú vyrobiť produkt presne na mieru a to je dobre.
Kupujeme si topánky k riadeniu auta, jedny na prejdenie asfaltovej cesty, po dôjdení domov si môžete vziať topánky na behanie, iné zase do fitka a keď vyrazíte do hôr, môžete si navliecť baganče s tak vysokou podrážkou, že by vám ich závidela aj rumunská prostitútka . Takže vážne nechápem, prečo nevyužiť naplno dobu, kedy si môžete vziať po tréningu Hydro, stráviteľnejšie než pes na festivale čínskeho jedla a na noc Long, ktorý vám bude po dobu spánku dávkovať proteín starostlivejší ako sústava infúzií na ARO.
Ak teda túžite po tom, stať sa legendami, "čo to robili po starom" a pritom mali aj formu, stačí len pár dekád vydržať. Za nejakých 20-30 rokov, čo už budem písať len recenzie na pampersky pre geronty, sa možno variť už vôbec nebude. Dočkáme sa nejakých instantných čohosi, samozrejme s perfektne vyváženými hodnotami. Zrazu to budete vy, kto to patril do éry legiend, čo jedli 4x denne a mali len 2-stranový suplementačný program. Možno budete budiť záujem o minulosť aj preto, že zatiaľ čo teraz cvičíte 80 minút, v budúcnosti sa bude cvičenec hýbať 20 minút v multifunkčnej superhyper aréne, kde si za pár drobných kúpi pri vchode elektronický čip pod kožu pre stimuláciu testosterónu.
Pretože jedna vec je istá ... ... skôr sa strašne drelo. Vôbec nechápem, ako to pri vtedajších znalostiach mohli vydržať ? Borci v sedemdesiatych rokoch dreli viac ako v 80-tych a ti viac ako v 90-tych. Prečítate si knižku od Libora Minaříka, kde popisuje zážitky zo sústredenia, tréningov a diét a potom vám musia prísť predsúťažné statusy momentálnych pretekárov zákonite ako vtipné ctive na dobrú noc. Technologický pokrok a to nielen v posilňovni využívame k tomu, aby sme mali lepšie výsledky, urobili viac práce za kratšiu dobu a pri menšej námahe. Vždy to tak bolo a kulturisti vždy uvítali akúkoľvek novinku, ktorá by ich posunula výkonnostne nahor. Je úplne očividné, že súčasná kombinácia skvelých posilňovní, dostatku jedla, špičkových doplnkov a nových vedomostí nám túto rovnicu premenných dokonale dosadzuje. Nikdy v minulosti sme nemali toľko svetových borcov ako teraz. Tak buďte radi, že nepatríte do minulosti, že nemusíte vystupovať z auta zakaždým, keď chcete naštartovať, že nepozeráte na čiernobielu obrazovku a že nelemtáte tvaroh s vajcami, aby ste sa priblížili dobre vyrobenému proteínu. Užite si pokrok, než bude vykopávky z vás.
P.S. Presne to teraz robím. Užívam pokroku. Dávam si proteín puding so štipkou vody. Čo znamená, že sa vyspím, miesto chodenia na záchod. Zázrak.
Lecitín je prirodzená látka, ktorá sa nachádza v bunkových membránach všetkých živých organizmov. Aj keď sa často spája so sójou, lecitín môžeme nájsť aj v iných potravinách, ako sú vajcia či slnečnicový olej. Jeho unikátne vlastnosti ho robia jedným z najobľúbenejších výživových doplnkov pre podporu pamäte, zdravia mozgu a celkového fyzického aj mentálneho výkonu. Zobraziť celý článok
Ranné cvičenie sa stáva čoraz populárnejším spôsobom, ako naštartovať deň plný energie a dobrej nálady. Výhodou je nielen fyzická kondícia, ale aj priaznivý vplyv na psychiku, metabolizmus a celkovú produktivitu. Ak hľadáte dôvody, prečo ráno začať pohybom, ponúkame vám niekoľko kľúčových prínosov ranného cvičenia, ktoré môžu ovplyvniť váš každodenný život. Zobraziť celý článok
Vlastníme SSL / bezpečný certifikát
