POSADNUTOSŤ MENOM PRO CARD

Dnes som bol nakupovať v supermarkete. Bežná vec. Výnimkou tentoraz bolo to , že tam po celú dobu  hrali nejaké odrhovačky od ABBY. Liezlo mi to na nervy, takže som to skúsil skrátiť na čo najkratšiu dobu. To malo za následok, že som bohužiaľ zabudol nakúpiť polku potravín, čo som mal, takže mi tu teraz lezú deti hladom po stene a okusujú nábytok. Hovorím si, či by to nemalo byť naopak ? Ak zámerom tej hudby nemalo byť to, aby som sa cítil blažene, bol čo najdlhšie a urobil nákup, s ktorým by som v pohode prečkal aj tretiu svetovú. Áno , som si celkom istý, že toto bol pôvodný plán. Prečo teda hrajú ABBU ? Veď cieľová skupina zákazníkov, ktorá išla na tejto švédskej partii, sa dnes bude cítiť maximálne blažene, keď stihne včas dôjsť na záchod. No vážne. Väčšina poslucháčov ABBY sú už dávno mŕtvi. Alebo nežijú . Každopádne vytvárať marketingový plán s cieľom udržať zákazníka čo najdlhšie medzi regálmi  pre niekoho, komu trvá presun od rožkov k jogurtom celú večnosť, je absolútne mrhanie časom. Nechápem to. A práve  tak nechápem, prečo niekto mrhá časom (a prostriedky) v šialenej honbe za Pro kartou.

 

 

Nechápte ma zle, mám rád ambicióznych  jedincov . Určite viac ako tých , čo sa uspokoja s tým, že schudnú 5 kíl a vypučia sa im o 3 cm väčšie  bicepsy. Taký ten typ, ktorý zájde za trénerom a povie mu, že by rád trochu zhodil a nabral a ty sa staraj, telocvikár . Takýchto ponúk na trénovanie už som mal viac než dosť, ale radšej som sa išiel pozerať na futbal, čo je regulárna strata času zhmotnená do 22 pobehujúcich mužíčkov. Radšej totiž venujem svoj čas ľuďom, čo presne vedia, čo chcú a kedy to bude. Alebo by aspoň byť malo. Ľuďom s jasnou víziou a cieľom. Lenže, zase, odtiaľ potiaľ . Cieľ by totiž mal byť postupný.

Však to všetci, čo máte Playstation, alebo inú hernú zábavu, poznáte. Kúpite si hru, prdne ju do stroja a nastavíte obtiažnosť. Nikto si hneď nedáva stupeň superhardmegaťažkú. Lebo  by ste si nezahrali. Schytali by ste virtuálne guľku do virtuálneho čela skôr, než by ste stihli povedať "kde sa vlastne strieľa ?" Zdá sa však, že v súťaženie v kulturistike, fitnes a Physique si superhardmegaťažkú úroveň nastavujeme radi. Aj keď ide o ťažko nevirtuálna prachy. Ako inak si možno vysvetliť, že na súťažiach s vysokou úrovňou sa objavujú ľudia, ktorí nielenže nevyhrali ani M Čech, nedostali sa ani do finále, ba dokonca ich  pre nízku výkonnosť z pohárovky kondičkárov vylúčila upratovačka. No áno vlastne ... spomenul som si, ide tam o tú profi kartu. Magicky mýtickú kartičku,nie podobnej  obyčajnej , graficky trochu pdfláknutej  vizitke. Karta, ktorá slúži k vstupu k nehynúcej sláve a obdivu ... karta, ktorá sa skloňuje snáď v každom rozhovore pred Arnold Classic, Diamond Cup alebo EVL 's Prague. Posadnutosť touto  kartičkou došla tak ďaleko, že dnes sa nejde pretekať tam, kde je jednoducho súťaž, ale výhradne tam, kde je možnosť získať procard.

 

 

Sú dve skupiny kulturistov, ktorí sa hlásia na prestížnej súťaže Arnold Classic a EVL 's Prague a ďalší, ktorý sľubujú Pro Card. Tá prvá skupina si to "ide užiť". Aspoň to teda tak prezentujú na sociálnych sieťach. Za niekoľko desiatok tisíc poznám  síce oveľa lepší druhy zábavy, než stáť dehydrovaný na pokraji fyzického zrútenia na pódiu, ale proti gustu žiaden dišputát. Koniec koncov, spomínam si matne na podobne radostné pocity. Lenže  ja som si súťaž užil iba za predpokladu, že som dostal aspoň nejaký lacný pliešok na krk. Nepohrdol som ani nemenej lacnou napodobneninou  wimbledonskej misy a iných pohárov. Potom som si súťaž užil. Lenže  užívať si súťaž na desiatom mieste, by bolo ako užívať si kolonoskopiu v eritrejskej nemocnici. Avšak, ako som už povedal, proti gustu žiaden dišputát a aspon tu máme vysvetlenie, prečo sa dievčatá v koženej  súprave a s bičom  v ruke majú tak dobre.

No a potom tu máme tú druhú, o poznanie ambicióznejšííu partiu, ktorá "si ide pre tú kartu". Fajn, to je prístup ! Tak to má byť ! Títo chalani sa mi náramne páčia. Nie je nič trápnejšie, ako falošná skromnosť. Lenže to má jeden háčik. Nemali by najskôr niečo vyhrať ? Napadá ma napríklad nejaký pretek  v kulturistike. Pretože nie úplne zriedka  čítam, že ide skúsiť vyhrať pro kartu niekto, o kom som jakživ nepočul. A tiež si hovorím, že keď už si ide niekto zapretekať  s cieľom začleniť sa medzi profesionálov , nemal by mať aspoň trochu podobné rozmery ? Neviem ako vy, ale ja som s výnimkou Tomáša Tabačiara a jeho premožiteľa v kategórii do 90 kg, ktorí by sa do profi kategórie do 212 lbs zaradiť mohli, nikoho takého, kto by bol okamžite konkurencieschopný v Open kategórii nevidel. A ja teraz budem písať predovšetkým o Open. O tých monštrách. A keďže mi zrak neslúži úplne najlepšie, zapojil som aj bezbrehú dávku fantázie. Stále nič. Je mi ľúto, ale ani novopečeného profíka Pavla Barana si tak nejako nedokážem predstaviť vedľa o 40 kg ťažšieho Big Ramyho, alebo aspoň o 20 kg ťažšieho (ale o tiež  výrazne nižšieho) Tomáša Kašpara. Videl som ho stáť vedľa Willa Bonaca a tiež  to nevyzeralo na výraznejšie ohrozenie černochovej  kariéry. Čím samozrejme nechcem povedať, že Pavol sa vrhne v priebehu pár mesiacov do Open profi kategórie. Nepoznám jeho zámery a právo na profi kartu mu už nikto nevezme. O to viac cením rozumný prístup Honzu Turka, ktorý by mohol do Profi práve  tak (trochu sa na neho v tom humbuku posledných dní pozabudlo), ale má všetkých päť pohromade na to, aby vyhlásil, že na seba musí  nalepiť  ešte poriadnych pár kíl, aby tam nebol len ten, čo bude ostatným utierať chrbát. No a k tomu všetkému je potom ešte na zváženie, či nie je lepšie byť špičkovým amatérom, než podpriemerným profíkom. Čo tým všetkým chcem povedať ?

Je vážne skvelé mať cieľ. Bez cieľa nie je motivácia a bez motivácie to cvičenie stojí celý za pendrek. Vlastne nie, pendrek mi chutí, takže vymením za varený  kel, pretože to už je vážne lepšie vysávať mŕtvole nos. Ak je vaším cieľom zisk Profi karty, vstup medzi profíkov, medzi profíkov IFBB, aby sa to neplietlo, tak je to jedine dobre a ja vám fandím chlapci. Vážne a tentoraz výnimočne bez irónie. Problém mám len s vyhlasovaním tohto  cieľa bez reálneho podkladu. Trochu mi to pripomína chlapíka, čo si v pote tváre horko ťažko našetril na Škodu RS a hneď hlási, že jeho ďalšie auto bude jedine Lamborghiny Aventador. Stále totiž preferujem variantu, že prvoradým cieľom, než vstúpite medzi profíkov, by malo byť prekonať úroveň minimálne Easy, alebo skôr Expert. Na Easy som totiž vyhral na Playstationu toľko Stanley Cupov , že by z toho Jarda Jágr týždeň nespal, ale na Experta som sa nedostal ani zo skupiny. A to isté platí aj v reáli. Skrátka najskôr by bolo dobré hlásiť, že idete vyhrať súťaž. Dobrú a prestížnu súťaž. Najskôr jednu, potom ďalšie. Alebo tú prvú dvakrát. Alebo ideálne úplne všetky alebo mnoho. Trebárs ako Sabina Pleváková, ktorá vyhrala, čo sa dalo, niekoľkokrát a viac už nie je čo. Od tej sa ani iné vyhlásenia, než že ide bojovať o Pro card, ani nečaká. Alebo ten spomínaný Tomáš Tabačiar, Majster Európy, víťaz Diamond Cup, Mozolani Classic a Olympie Amateur. Alebo to chce mať rozmery Tomáša Kašpara pri jeho Absolútnom víťazstve na Diamond Cupe v Grécku. A tiež sa hodí, keď medzitým vyhráte v Športke, získate skutočne silného sponzora, alebo skrátka objavíte nejaký iný zdroj peňazí , pretože inak .... Inak tá žiarivá kariéra v profi IFBB a predovšetkým v Open kategórii pláva tak trochu na vode.

 

 

Súvisiace články

Odoberajte novinky

Dostávajte pravidelné informácie o novinkách e-mailom

Táto stránka je chránená sytémom reCAPTCHA od Google s ochranou súkromia a podmienkami používania.

Vyplnením kontaktných údajov vyjadrujete súhlas so spracovaním vašich údajov v rámci Extrifit Slovakia
a pravidelné zasielanie noviniek.
Je možné sa z pravidelného odoberania noviniek kedykoľvek odhlásiť cez zaslaný newsletter.
Týmto vyhlasujeme, že vaše údaje nebudú použité na iné účely.