To mám byť iba doma?

• 23. Február 2021
• Pavel Vacek
• Motivácia, glosy

Ak čakáte na nejaké nové poznatky zo sveta kulturistiky a stravovacích plánov, musím vás sklamať. Nemám čas na surfovanie po nete a rozsiahle bádania. Zajtra (v pondelok) musím urobiť veľký nákup a príprava na pobyt v toxicky zamorenom prostredí mi zaberá dosť času.

Takže si tú zošívačkou cvakám na seba 4 rúška podľa známeho kulturistického pravidla, že odporúčanú dávku vždy aspoň zdvojnásob, beriem dvoje ponozky, do Billa igelitky strihám priezor, aby som ju v prípade náhlych zmien vládnych odporúčaní operatívne stihol nasadiť na hlavu a pre istotu beriem aj pár vriec do koša.

Na Wish som objednal skafander z Číny, lebo tam už si s tým poradili a celé popoludnie som obtelefonovával realitných maklérov s dopytom atómového bunkra až dorazí nejaká ďalšia mutácia zákernejšia z najzákernejších mutácií Pobrežia Slonoviny, alebo z indiánskeho kmeňa Čačapojov.

Potom ešte vybaviť hypošku na kryt a v apríli budem v pohode. Dúfam, že ten vírus zas na leto niekam neodcestuje ako vlani, lebo to by ma celkom nahnevalo po takomto vynaloženom úsilí ...

No nič, teraz zase trochu na vážne. Na fcb stene som zazrel dramatický príspevok mladého, na pohľad vyšportovaného borca, ktorého potrápil Covid natoľko, že bol napichnutý na všetky tie hadičky a vetráky a vraj to dal celkom o chlp s tým, že mnoho pacientov okolo neho už také šťastie nemalo.

Vraj všetko dodržiaval, ako má a k tzv. Rizikovej skupine má rovnako ďaleko ako ja k raketovému inžinierstvu, a napriek tomu ho to dalo dole natoľko, že sa z toho bude zbierať minimálne pol roka. Verím tomu do posledného slova. Problém je v tom, že nemám páru, čo s takou informáciou mám robiť.

Mám azda ten prvý odsek, pôvodne myslený ako humornú nadsádzku brať vážne? Alebo mám byť skutočne stále len doma, ako sa nás pýtal cez víkend pán Prymula? On by bol asi rád, keby som bol, ale samotnému sa mu veľmi nechce. Mne tiež nie. Pretože ...

... pretože by ma jednoducho jeblo. Sme zatvorení v podstate od minulej jari, v lete sme si odfrkli a od októbra zase zaracha. Ľudská povaha má svoje mantinely a skôr alebo neskôr začína nebezpečenstvo vytesňovať. Vieme, že fastfoody neprispievajú nášmu zdraviu, že obezita patrí medzi rizikové faktory u covid choroby, a napriek tomu je u Mekáča na drajve zakaždým  fronta ako na Južnej spojke v dopravnej špičke.

Vieme, že sa nemá moc chlastať, ale spotreba alkoholu sa zdvihla o tretinu! To je brutálny číslo. Vieme, že anaboliká škodia zdraviu a môžu zamiešať štatistikou úmrtia v mladom veku oveľa zásadnejšie než ten činsky sajrajt, ale napriek tomu nemám pocit, že by boli nejako na ústupe.

A osobne tiež viem, že štatisticky mám oveľa väčšiu šancu, že v mojom veku ukončím život rozmazaný v aute ako mäsiarka na prednom okne, ale napriek tomu zase pôjdem niekde dvesto. Vieme to, riskujeme zdravie a životy, a to všetko len pre naše emócie a zážitky ... Lenže o tom je život, alebo nie?

A tak som, zrejme, spolu s údajnými 40% občanov ČR, tým v poslednej dobe mediálne hojne pretriasaným porušovačom. Kazišukom vládnych opatrení, ktorí to kazí ostatným, a hlavne potom vláde a celej tej armáde epidemiológov a všelijakých expertov.

Tým, čo má na rukách krv, chrchole z covidových mŕtvol a na svedomí tisíce ľudských životov. Vec sa má totiž tak, že namiesto domácej posilňovne, podotýkam, že spoločnej pre viac bytov, si občas zájdem zacvičiť aj do zariadení, ktoré by mali byť zatvorené. Sú všade možne po republike. Ale začína byť verejným tajomstvom, že sú skôr len privreté úplne rovnako, ako tomu je u služieb pedikérek, manikériek, kaderníčok, Barbierov, masérov, ale aj krčiem či už otvorene rebelujúcich, alebo ilegálne otvorených ...

Napriek tomu nemám pocit, že by práve ľudia ako ja mali pozerať previnilo na špičky svojich topánok a spytovať si svedomie. Hoci ma taký pocit občas po prečítaní všetkých tých apokalyptických titulkov prepadne, veľmi rýchlo ma zase opustí pri konfrontácii s realitou bežného dňa, keď vidím tie nezakázané aktivity, ktoré sú úplne v pohode.

Bývam totiž na trase do priemyselnej zóny. Každé ráno venčím psa v približne rovnakú hodinu, kedy ma míňa zahmlený, zadýchaný autobus MHD plný ľudí, smerujúcich do výrobných hál, kde budú zdieľať spoločnú šatňu, spoločnú výrobnú linku, spoločný stôl v jedálni, kde si budú s plnou pusou rozprávať príhody z domova a potom sa odoberú do tej istej šatne chvatne rovnako zafuněným autobusom zase domov.

Nehovoriac o tom, že si mnohokrát prestúpia na ďalšie linky, aby tie potenciálni breberky poriadne rozviezli. Nemusia organizovať žúry, nemusia chodiť s kamošmi do garáže na pivo, toto myslím pre ukážku bohato stačí. To je príklad ľudí, ktorí z vládneho nariadenia neporušili ani Ň, a pritom tu nehovoríme o jednotkách ľudí, ale skôr stovkách.

Oproti tomu ja robím z domova, MHD neviem, ako sa používa, lebo to, že v nej chytím mor, chlamýdie, vyrážku do podpazušia a vírusovú nálož všetkého možného, ​​som zistil dávno pred vynálezom Covidu a tak sadnem do auta, kde osamotený dôjdem do ilegálnej posilňovne, kde je pár známych a na mnohých metroch štvorcových si odcvičíte niekoľko sérií. A ja som ten porušovač, kdežto páni politici, čo baštia v spoločnej jedálni sú tí dodržovači? Tak to teda prrr, páni.

V kulturistike som sa naučil, že mentálna stránka veci je strašne dôležitá. Bohužiaľ, nenaučil som sa to na sebe, ale odkukáním príkladu druhých, keď mnohí jedinci dosiahli skvelé výsledky nie vďaka svojmu talentu a fyzickým predpokladom, ale vďaka viere v úspech.

Nechcem tým povedať, že keď budete veriť, že to nechytíte, že sa vám to vyplní, ale trúfam si povedať, že vďaka svojmu mikrosvetu, vďaka duševnému rozpoloženiu a pozitívnej životnej rovnováhe dokážete tej hrozbe choroby čeliť oveľa lepšie. O tom som jednoducho presvedčený. Možno celý ten predchádzajúci text znie príšerne sebecky.

Áno, môže byť, nepopieram to, ostatne kulturistika je sebecký šport. Ale určitá miera sebectva sprevádza každého z nás. Každý sa stará primárne o seba a svoju rodinu, o svoje blaho a potom ho ešte len zaujíma blaho ostatných. Hovoriť, že niečo nefunguje, pretože ľudia niečo nedodržujú, je rovnaké, ako hovoriť, že nefunguje socializmus, pretože ľudia sú sebci.

Áno, je to tak, nefunguje, pretože oboje ide proti ľudskej povahe ... Ja sa starám o seba, svoje deti, svoju mamu. Nepotrebujem k tomu chytré rady čím ďalej hrubšieho Hamáčka. Ak sa vaši rodičia cítia ohrození, kúpte im miesto proteínu pre seba superdrahé respirátory pre nich. Zaplaťte televízny program, naučte ich objednávať si jedlo domov. To je to, čo môžeme urobiť, postarať sa o nich.

Ale aby som sa vzdal činnosti, ktorá formuje moju duševnú pohodu, ktorá podľa môjho neohrozuje vôbec nikoho, a napriek tomu sa na nás, nadšencov do cvičenia, valí lavína výčitiek, tak na to môžem povedať jediné ... Nasrat! A vôbec nejde o to, či budem mať menší, alebo väčší biceps. Ide o to, či sa z tej cunami negatívnych správ, ktoré sa denne valia z médií, zrútite, alebo si budete tak nejako žiť po svojom ďalej ... Úprimne nechápem, prečo športoviská, také únikovny pred stresom, nemôžu byť v obmedzenej kapacite otvorené.

P.S. Keď bude niekto písať v diskusii, že to mám povedať do očí zdravotníkom, môžem ho uistiť, že sa tak stalo. V posilňovni. Kde sa mi zdravotníčky - obsluha ventilátorov na Covid jednotke posťažovala, že momentálne nemá žiadny (legálny) únik od stresu. Peklo v práci, peklo doma kvôli dištančnej výučbe detí a psychickej odreagovanie v podobe fitka, sauny, bazénu, ako to praktizovala predtým (na JIS umierali ľudia i pred Covidom) nikde. Hovorila, že práve tieto vládne opatrenia sú dôvodom, prečo to prestáva zvládať, nie nával pacientov. To je len tak na zamyslenie ...

Produkty v článku

Súvisiace články