NORBERT ZAJAC - MOJA AUTOBIOGRAFIA 9 ČASŤ

NORBERT ZAJAC - MOJA AUTOBIOGRAFIA 9 ČASŤ

Autor článku: Extrifit Slovakia

 

 

 

 

Ďalší diel autobiografie  Norberta Zajaca. Tentoraz s porciou humoru a nevšednými zážitkami s elitou kulturistiky.

 

 

 

 

 

Po relatívne úspešnom ukončení jarnej sezóny 2012 sme boli s mojim trénerom Andrejom Mozolánim rozhodnutí, že sa pustíme do prípravy na jeseň 2012, ktorej vrcholom mali byť juniorské majstrovstvá sveta v Budapešti.

 

 

 

Ešte predtým, ako som sa pustil naplno do prípravy, nasledovali nejaké povinnosti voči vtedajším sponzorom. Ale boli to veľmi príjemné povinnosti. Asi cca 2 týždne po súťaži som dostal ponuku, aby som vycestoval a následne reprezentoval stánok s doplnkovou výživou Hi Tec Nutrition, ktorá ma vtedy sponzorovala. Všetko sa to malo odohrať na najväčšom Expe športovej výživy, aký sa koná v Európe, a bolo to Fibo 2012 v Nemeckom Essene. Počas týchto týždňoch som trénoval zľahka hlavne kvôli tomu, aby som telo nešokoval nič nerobením po náročnej príprave a aj preto, aby som nenaberal na seba zbytočný tuk. V strave som sa snažil vyvarovať doplnkom výživy a mäsu. Väčšinou som to staval na bielych rybách, ryži, vločkách, cottage cheesu a tvarohu. Pobyt v Essene mal trvať cca 4 dni, takže to bolo prijateľné, aj keby som mal absenciu môjho tréningu na tieto dni.

 

 

 

Okrem toho, že som mal pôsobiť v stánku s doplnkovou výživou, mal som byť aj v stánku môjho sponzora s oblečením, s ktorým spolupracujem dodnes s jednou väčšou prestávkou a tým bola spoločnosť UNCS.

 

 

Nebolo čo teda riešiť, tešil som sa veľmi, lebo som vedel, že stretnem mnoho z mojich vzorov či idolov a nebude núdza ani o krásne dievčatá. Zbalil som so kufor a autobusom som sa vybral do Brna, kde už ma čakali spolumajitelia a konatelia spoločnosti Hi Tec Nutrition Martin Wojkowský s jeho otcom. Sú to veľmi dobrí ľudia a aj keď už spolu nespolupracujeme od roku 2013, nemohol som im nevenovať niekoľko riadkov, nakoľko to boli moji prví regulárni sponzori, ktorí mi pokrývali väčšinu z mojej doplnkovej výživy.

 

 

Nastúpil som do auta a vybrali sme sa až do ďalekého nemeckého Essenu, ktorý je vlastne už len kúsok od holandských hraníc. Cesta mala trvať z Brna cca nejakých 8 – 9 hodín, avšak predĺžilo sa nám to kvôli niekoľkým zápcham na nemeckých diaľniciach. Preto sme sa rozhodli, že prespíme v jednom hotelíku asi 2 hodiny pred Essenom. Tuším, že sa volal Inn, alebo tak nejako a už si veru nespomeniem ani, kde to vlastne bolo, ale viem, že to bolo fajn ubytko . Ráno sme vstali, buchli sme do seba nejaké vajíčka, teda aspoň ja a išli sme už priamo na veľtrh Fibo.

 

 

Pred celým komplexom, kde sa to celé odohrávalo nás už čakal Kamil Nowakowski, ktorý bol akýmsi hlavným manažérom tejto značky a dal nám akreditačné karty, aby sme sa mohli po celom areáli voľne pohybovať. Keď som vošiel dnu, bol som ohúrený. Niečo tak obrovské som nevidel. Tuším a nechcem preháňať, že cesta z jednej strany tohto komplexu na druhú mi trvala rýchlym krokom bez toho, aby som sa niekde zastavoval, asi 30 minút. V dobe, keď sme tam prišli, tuším, že to bol štvrtok, tam nebolo ešte veľa firiem vyskladnených vo svojich stánkoch a taktiež ešte tam nebol nikto zaujímavý zo sveta fitness.

 

 

Predstavili ma však hlavnej šéfke celej firmy, dostal som nejaké reklamné tričká a pomaličky sa to začínalo už aj naplňovať. Ako pomaličky hlavne druhý deň chodili ľudia okolo, akosi sa moc pri našom stánku nezastavovali. Bolo to už o niečo lepšie, avšak keď dorazila krásna Natalia Gacka, ktorá je juniorská majsterka sveta v bodyfitness z roku 2012 a Andrzej Kolodziejczyk, ktorý je vicemajster sveta a Európy v kategórii do 100 kg tuším z roku 2013.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Priznám sa, že Andrzej ma nejakým spôsobom vtedy neohúril. Bol mimo formy, na svoju váhovú kategóriu mi prišiel aj subtílny a čo mi na ňom prekážalo, že bol dosť neprívetivý voči fanúšikom. Aby som to upresnil, nevedel sa predať, ale keď sme prehodili pár slov, zistil som, že je to fajn chlapík. Pochválil mi formu, nakoľko ja som tam bol ešte stále, ako keby v súťažnej a tým si ma získal. A už bol zrazu obľúbený môj kolega ha-ha. Samozrejme, žartujem. Keď sme rozbehli šou práve s krásnou Nataliou, ľudia začali ožívať. Takto vlastne prebiehal celý deň, samozrejme mohol som si kedykoľvek odbehnúť z nášho stánku a popozerať sa po ostatných.

 

 

Na druhý deň dorazil Andrej Mozoláni aj s Michaelou Kováčovou, ktorá mimochodom bola ko-promotérka Mozolani Pro Classic 2015. Andrej figuroval ako predstaviteľ v stánku UNCS, kde bol aj majiteľ Milan Kořínek. Tvárami stánku som bol taktiež ja, spoločne s Petrom Březnou a jedným Talianom, ktorý v tom období bol modelom pre katalógy UNCS. Pán Kořínek to zobral naozaj vážne a bol celkom problém sa z toho stánku nejakým spôsobom oslobodiť a ísť si pozrieť výstavisko. Faktom je, že tak sa robí biznis a ja som ho plne chápal a rešpektoval, aj keď mi to nebolo zrovna po vôli.

 

 

Samozrejme najesť som sa mohol ísť, s tým nemal problém. Moje jedlá na Fibe vyzerali veľmi zaujímavo. Nakoľko som bol vyhladovaný ešte po súťažnej diéte, dokázal som celý veľtrh obísť a v každom jednom stánku sa zastaviť, nabrať plno proteinových tyčiniek a vypiť všetky ionťáky, či proteiny. Nebudem klamať a priznám sa, že sem-tam som zneužil situáciu a tým, že tam bol obrovský chaos, niekedy som mimo ochutnávok kde-tu čosi hodil aj do vrecka, keď ma nikto nevidel. To viete ako, ulica sa vo mne nezaprela ani tu, ha-ha.

 

 

Nakoniec som sa konečne z toho všetkého akosi vyvliekol a mohol som si ísť po svojom. Vyhľadal som Mišku Kováčovú, ktorá v tom čase robila ešte reporty pre Eastlabs.sk. Miška má priateľské vzťahy takmer so všetkými významnými osobnosťami zo sveta kulturistiky a fitness a tým, že bola reportérka mala prístup do všetkých zákutí, kde sa bežný smrteľník nedostal. Ja som mal to šťastie, že som dostal od Mišky akreditačnú kartičku a mohli sme si ísť teda po svojom. Bolo to úžasné. Ako k prvému sme zamierali k Ronniemu Colemanovi, ktorého som už videl predtým na M-SR v Bratislave v roku 2011. Spravili sme s ním krátky rozhovor a šli sme ďalej. Stretli sme úžasnú Oksanu Grishin.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Poviem vám, prehodiť s Oksanou pár viet bolo úžasné. Mala obtiahnuté šaty, skutočne sexy kráska, ktorá bola veľmi prívetivá a aj keď videla, že som ešte s mojou angličtinou pomerne dosť hapkal, trpezlivo čakala, kým sa vykokcem a s úsmevom mi odpovedala.

 

 

Po ceste sme stretli aj Lee Priesta či Zacka Kahna.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Úplnou náhodou ma zastavil po ceste aj Troy Alves, ktorý už dnes nesúťažil a ktorý si ma pravdepodobne všimol, keď som exhibične vystupoval v stánku Hi-Tecu a pochválil moju formu a nechcel mi veriť, že si držím aj niekoľko týždňov po súťaži také nízke percento tuku a už vôbec mi neveril môj vek, čo mi veľmi lichotilo.

 

 

Zastavili sme sa aj za Kaiom Greenom, ale s ním veru vtedy nebola moc sranda. Oči mal celé červené, pravdepodobne mal v nich popraskané cievky a vyzeral, ako keby bol v nejakom tranze. Odpovedal nám len na pol huby a bol mysľou úplne mimo. Niečo také som nevidel, netuším či mal pred súťažou, ale skratka nebol v pohode. Stretol som aj Philla Heatha, ktorý prežíval v roku 2012, povedal by som, najväčší boom slávy medzi svojimi fanúšikmi. Ja som teda nebol výnimkou, ale dostať sa k nemu bolo priam nemožné. Neskôr sme ešte prehodili pár slov s Flexom Lewisom.

 

 

 

 

 

 

 

 

S Flexom je skutočne sranda a išli sme robiť reportáž priamo zo súťaže profesionálov Fibo Power. Pred nástupom kategórie open, kde mal nastúpiť, čo si pamätám asi jediný pretekár so zvučným menom Johnie Jackson sa ešte prezentovali bikiny fitnesky amatérky. No poviem vám, strašnejšie obsadenú kategóriu som nevidel. Ak nebola na pódiu anorektička, tak potom dievča s celulitídou hádam aj na predlaktí. Skutočne neviem, čo to bol za výber, ale dobre som sa zasmial. Faktom je, že ani pro kategória open nebola nejako perfektná, keď sa na to takto pozriem s odstupom času, avšak v tej dobe to bola prvá PRO súťaž, ktorú som videl a bol som unesený.

 

 

Plný zážitkov som vedel, že môj pobyt v Essene sa blíži ku koncu. Ale ešte som netušil, že zažijem ešte jeden zážitok. Každý večer nás pozýval majiteľ spoločnosti UNCS Pán Kořínek na večeru do miestnej Tureckej reštaurácie. Ako každý večer aj tento som sa tam dopučil baraním mäsom, baklavou, hovädzinou a mliečnou ryžou.

 

 

Posledný večer som sa skamarátil lepšie aj s tým Talianom, ktorý bol tiež v stánku UNCS a dohodli sme sa, že večer vyrazíme na after párty celého Fiba. Počas fungovania v stánku sa nám podarilo zbaliť nejaké hostesky, s ktorými sme sa dohodli, že sa tam stretneme. Nebol to moc lacný špás, tuším vstupné stálo 50 €, ale oferoval som to, lebo som vedel, že tam stretnem všetkých mojich idolov. Faktom je, že o tých idolov mi až tak moc nešlo, ako o tie hostesky. A tak aj bolo.

 

 

Vybrali sme sa teda na tú afterku no úsmev mi pekne zredol, keď to bolo asi 30 km vzdialené od nášho hotela a cena za taxi bola asi 70 €. Skoro som odpadol. Našťastie Talian bol celkom pri peniazoch, takže som sa pri ňom trošku priživil. Videl, že smrdím grošom a všetko platil aj priamo na mieste, ak sa dobre pamätám, zaplatil mi aj vstup. Mal som to ale ja šťastie. V peňaženke sa mi hompáľalo možno 50 €, takže takýto spoločník mi celkom bodol. Zvlášť, keď som videl tie účty, ktoré boli za drinky, ktoré sme objednávali tým hosteskám.

 

 

Toto obdobie by sa dalo povedať, že bolo pre mňa lepšie po finančnej stránke ako tie z minulosti, avšak v tejto spoločnosti sa držať bolo ešte stále nad moje sily a aby som nezabudol, na Fibe som si kúpil svoju prvú koženú bundu, ktorú nosím dodnes, takže každý cent som si 3x otočil, kým som niečo s ním zaplatil.

 

 

Ale poďme späť k afterke.

Bolo fakt, ale super vidieť, ako sa top kulturisti planéty bavia a sú odviazaný, bola to fakt paráda. Zack Zahn bol úplne spitý ako bomba, Hidetada Yamagishi bol parketový lev, bola tam aj Larissa Reis, ale k nej už bol celkom problém sa dostať, nakoľko to bol asi najväčší sexsymbol celej afterky. My sme sa tam zabávali s tými hosteskami z okolitých stánkov, ktoré boli na fibe, no nejako sa mi podarilo s jednou z nich sa odpojiť na diskotéku, ktorá sa konala vedľa tejto afterky. Neviem, akým činom sme sa tam už ani dostali, no ani neviem akým činom mi ona zmizla z dohľadu a ja som ostal sám na diskotéke v cudzej krajine, v cudzom meste medzi 10 000 skákajúcimi ľudmi na nejakej techno párty. Ľudia tam behali na choduliach, všetci mali zrenice ako sovy a ja som nevedel ani, kde som. Keď som sa odtiaľ konečne vybojoval von, zistil som, že netuším vôbec, kde nájdem cestu späť na afterku, kde bol ten Talian. Nemal som už ani fuka a on bol v roli môjho disco sponzora. Šťastie bolo, že som objavil bankomat a že zhruba som si pamätal adresu hotela.

 

 

Dorazil som na hotel a s tým sa aj skončilo moje stretnutie s idolmi, na ktoré veľmi rád spomínam. Bolo skutočne super si uvedomiť, že aj tí najšpičkovejší športovci tejto planéty sú tiež len ľudia a aj oni potrebujú vypnúť občas hlavu a zresetovať sa.

 

 

Akonáhle som sa dostal domov späť na Slovensko, začal som prípravu na podujatie Arnold Classic Amateur, ktoré sa konalo v Madride a ako to všetko dopadlo? No nič moc, veď uvidíte...

 

 

Autor: Norbert Zajac, člen Extrifitslovakia tímu

 

IFBB Norbert Zajac - www.norbertzajac.com

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

EXTRIFITSLOVAKIA PODPORUJE NORBERTA ZAJACA

 

 

 

 

Komentáre: