NAČÚVAJTE SVOJMU TELU  ...

NAČÚVAJTE SVOJMU TELU ...

Autor článku: Extrifit Slovakia

Načúvať svojmu telu, je jedna z mnohých poučiek kulturistiky, s ktorou sa skôr alebo neskôr stretnete. V druhej vete by však malo zaznieť, že by ste nemali počúvať blbosti, ktoré vám vaše telo podsúva.

Jedna z poučiek, s ktorou sa skôr či neskôr stretne každý nadšenec do kulturistiky, znie, že každý človek je individuálny a na každého platí niečo iné. Ten, kto toto vetu vymyslel, by mal dostať Nobelovku bez nejakého väčšieho otáľania. A to predovšetkým z dvoch dôvodov. Jednak je to skvelá výhovorka pre to, keď sa dostanete do kulturistickej argumentačnej núdze a túto vetičkou môžete zmazať  všetky námietky oponenta, pretože sme predsa každý iný a vám to funguje ... A jednak preto, že to je pravda. A hneď druhú vetu, ktorú možno vytesať do kameňa je tá, že by ste mali načúvať svojmu telu pri tréningu. Prečo nie, ale je tu jedno malé ale ... Vec sa má tak. Dorian Yates, ikonická postava 90-tych rokov a niekoľkonásobný Mr. Olympia, skrátka šéf šéfov, raz na otázku či cvičí inštinktívne, odpovedal niečo v tom zmysle, že keby počúval inštinkty svojho tela, ležal by na pohovke, čumel na bedňu a chlastal pivo. A má recht. Inštinkty, ktoré velia ísť po práci do posilňovne a tam dvíhať  niekoľko ton železa, častokrát sa doviesť na pokraj infarktu, či nejakej inej patálie , sa musí ukrývať akurát tak v hlave psychicky narušenej bytosti. Ale to my, kulturisti, sme. Lebo racionálny dôvod pre prevádzkovanie športovej kulturistiky neexistuje. Lenže ak chcete v dnešnej dobe prejsť zdarne obdobím od opustenia matkinho medzinožia do objavovania teplovzdušnej pece zvnútra, kým sa zase obrátite  v prach , je celkom fajn mať nejaké hobby. Akokoľvek bláznivé. A čo by ste boli za blázna, keby ste v sebe nejaký ten vnútorný hlások nenašli, že? Niektorí kulturisti teda budú na inštinktívny tréning prisahať rovnako horlivo, ako generácia našich dedkovi na knižku KSČ.

Takže sa celkom solídne točíme v kruhu. Načúvať telu, alebo ho ignorovať a ísť si podľa vytýčeného cieľa? Som pre kompromis. V zásade súhlasím z Dorian Yatesom v tom, že cvičiť bez nejakého plánu, len podľa pocitov, je perfektnouskratkou k totálnemu spomaleniu činnosti. Viem to, pretože som to tak robil a z ako-tak vyzerajúcej  kulturistickej postavy som sa šupito presto  menil v zemiak. Alebo skôr zemiakový šalát, pretože zemiak si ešte zachováva nejaký tvar. Povedal som si, že telo, ktoré mi nakecává, že drepy možno nahradiť scottovkou na biceps mi skôr v skutočnosti hovorí, že som lenivý ako prasa. Takto to ďalej nejde, povedal som si, a vzal som to z druhej strany. Strany drilu a pevne vytýčených tréningov. Niečím, čo zaujíma názor mojich inštinktov zhruba rovnako, ako názor mäsiarky na mojej počínanie pikosekunde pred tým, než ju rozmaznem o stenu. Navsadil som teda na svoje inštinkty systém Freimen Fest. Ak neviete, čo to je, vygooglete si to. Ak používate google len na sťahovanie porna, tak vedzte, že ide o akúsi mutáciu Korteho systému, čiže pevne daný tréning, s jasne určeným počtom opakovaní a sériami. Poriadok a disciplína ako v kriminále. Presne tak sa budú cítiť vaše inštinkty, ktoré ale zober čert. Vypracoval som si plán podľa návodu a chodil s dotknutým zdrapom papiera formátu A4 po posilňovni ako školáčik s prvým vysvedčením. A fungovalo to. Dokonca perfektne. Váha išla hore, zo zemiakového šalátu sa zase stávala zemiak. Tuhý, pevný, radosť pozerať. A potom to prišlo. Signály tela, reč, ak chcete. Jasné impulzy, že tu niečo nesedí. Ale čo?

Na začiatku sme si povedali, že niekto propaguje načúvanie signálom svojho tela. Problém je v tom, že to nemožno v žiadnom prípade aplikovať u niekoho, kto cvičí pár rokov. Myslím tým málo rokov, 2-3 roky. Takýto cvičenec sa sotva naučil ovládať biceps, aby pri tréningu robil to, čo má, nieto aby s ním viedol nejaký dialóg. Ovšem pozorovať reakcie svalu na daný tréning by už zvládnuť mohol. Ako som už povedal, Freimen Fest bol dobrý. Ale nie na nohy. Na moje nohy, čo je pre ďalší text zásadná informácie. Po zhruba 3 týždňoch som totiž pozoroval, že zatiaľ čo prsia dosiahli  skutočne pozitívnych zmien (nie že by som začal dojčiť), u nôh tomu bolo úplne naopak. A to napriek tomu, že som ich išiel na rovnakom princípe ako prsia, či chrbát. To isté platí pre triceps s bicepsom a ramenami. Biceps a ramená reagovali na tréning 3x týždenne fullbody pozitívne, tricepsu sa to zjavne nepáčilo a chystal sa schovať. Môže za to ten tréningový systém? NIE! V žiadnom prípade! Telo skrátka vyslalo signál. Ten signál, ktorý je zjavný, merateľný a ktorý by ste naopak mali vnímať veľmi, veľmi intenzívne.

Ak totiž v kulturistike platí jedna jediná pravda, tak je to tá, že v kulturistike žiadna pravda neplatí. To ju robí ojedinelú, unikátny, zábavnú, tajomnú, ale pre začiatočníkov nesmierne zložitou na orientáciu. Preto radím, začnite pevne daným tréningom, kde jasne vypozorujete, ktorý sval reaguje na aké zaťaženie. Je to cesta pokusov a omylov. Ale inak to nejde.
Každé telo je unikátny stroj, ktorý funguje na rozdielnych impulzoch. Niečo ako pohon na benzín, naftu, plyn, kerozínu, uhlie, alebo nejaký elektrošoky, ktoré používajú vo svojich autách ekoteroristi. Preto na každého pôsobia inak aj rozdielne cviky. Iste ste počuli tú poveru o svätej trojici mŕtveho ťahu, benchpressu a drepov. Každý borec by ich mal robiť. Bez nich vraj nie ste kulturista. (Možno sa z vás ale stane rychlochodec, čo ja viem ..) Špeciálne u drepov by som sa rád zastavil. Hoci vás neustále presviedčajú o tom, že bez drepov to nepôjde, nie je to pravda. Drepoval som ako o život a nič moc. Potom niekto v minulom storočí setrojil legpress, ktorý som deň na to objavil ja, a čo sa stalo? Nohy reagovali. Nechcem sa oháňať vlastným príkladom, pretože ako je napísané, som zemiak, ale myslím, že nebudem klamať, keď poviem, že ani Dorian Yates nerobil drepy. Aspoň som to nedávno niekde čítal. Ani Vojta Koritenský nerobí klasické drepy a aké má nohy . Tým všetkým nechcem povedať, že drepy sú na prd, pretože nie sú a excelentný drepari Noro Zajac, alebo Milan Obořil vám rázne môžu dokázať opak, ale ide o to, že niekomu jednoducho nefungujú. A nefunguje mu ani mŕtvy ťah, alebo mu nefunguje bicepsový zdvih, alebo benč, hoci miliarde iných kulturistov áno. Potom sú borci, ktorým nefunguje nič, ktorý sú v ostrom protiklade s ľuďmi, ktorí sa poškrabkajú na kolene a triceps im poskočí o centimeter. Ale to už je zase iný príbeh.​

Celé toto rozprávanie je o tom, že načúvať svojmu telu po 1-2 roku cvičenia  a cvičiť podľa toho, je rovnaká blbosť ako prvýkrát sadnúť na mašinu a rozbehnúť to na 300 km / hod len preto, že sa vám zdalo, že ste Valentino Rossi . Nie! V tomto období sa držte jasne daných pravidiel, cvikov a sérií, ale pritom vnímajte to, či vám tie cviky vôbec zaberajú. A ak nie, časom ich  zmeňte. Naučte sa techniky cvikov, naučte sa pridávať si váhu. Iste existujú ľudia, čo z fleku dokážu vylúštiť rovnicu o dvoch neznámych, ale pre väčšinu ostatných sú to len kúzla a čiary a musia začať od 1 + 1. Takže až zvládnete, že 1 + 1 sú 2, cvičte si podľa signálov vlastného tela. Nezamieňajte však tieto signály za lenivosť, to by bol prúser. Držte sa toho, že jeden náročný cvik vymeníte za iný náročný cvik. Ak cvičíte za zónou bolesti, cvičte tak za pomocou iných cvikov. Ak nefunguje to, cvičte bez vyčerpania svalu. Experimentujte, ale vydržte to po dobu minimálne 6-8 týždňov. Zo zmien po pár týždňoch nevypozorujete nič. Merajte sa, skúmajte, ale nehľadajte výhovorky.

Komentáre: