JEŽIŠMÁRIA ! MARIENKA ! DAJ UŽ S TÝMI SNAMI NA CHVÍĽU POKOJ

Ako hovorí stará pravda, všetko zlé je na niečo dobré. A tak teraz, keď sa polovica Európy rozhodla, že sa bude premiestňovať zásadne v kolónach, mám aspoň čas, prezrieť si dopravné značenie, na ktoré v rýchlostiach tvrdo atakujúcich môj bodový prídel nemám čas. Problém je v tom, že aj keď som objavil nejaké nové, neviem, k čomu sú mi vlasy dobré. Napríklad značka upozorňujúca na padajúce kamene. Super , a čo s tým ? Mám pridať, aby som si neprikrášlil strechu niekoľkotonovým balvanom, alebo naopak spomaliť, mať oči na stopkách a riskovať, že sa padajúci šutrák lepšie trafí do auta pohybujúceho sa slimačím tempom ? A čo potom samolepka na kufri auta hrdo oznamujúce ostatným účastníkom premávky, že vodič predo mnou vezie malého Šimonka. Vôbec nechápem, čo si s takou informáciou mám počať. Mám azda mať pripravený prst na tlačidle ostrekovača predného skla pre prípad, že by z onoho vozidla vyletela plienka aj s nákladom ? Alebo snáď mať po ruke predvyplnené hlásenia pre poisťovňu, keby malý Šimonek v predbiehacích manévroch metal po ostatných angličáky v záchvate vrodenej súťaživosti ? Vážne netuším. Práve tak netuším, ako sa zachovať, keď si Marienka po sérii drepov napíše na svoj profil, že si ide za svojím snom ....

Naša Marienka už cvičí pol roka, rozoslala žiadosti o priateľstvo na všetky svetové strany, a pretože na profilovke riadne vystavila svoje prednosti v obtiahnutej elastickej súprave najnovšej fitness kolekcie, radi sa s ňou kamarátime. Fitness je jej život, vysustružená postava jej cieľ a súťažné úspechy jej meta. Bez aplikácie kalorických tabuliek neuvarí jediný pokrm a pozná všetky hashtagy obsahujúce slovo Healthy. 1x týždenne dá Mekáč, pretože Cheat day a pretože sa to robí. Fan page Marienka IFBB Bikiny fitnes competitor next IFBB Pro (dreams come true) tak na seba nenechá dlho čakať. Do rovnakého vreca môžeme kľudne prihodiť aj Honzíka, aby Marienke nebolo smutno, ktorý našiel svoju cestu, po ktorej ide za svojím snom. Predovšetkým potom v piatok, kedy ostatní chlastajú a on si vykračuje do posilňovne, pričom nezabudne dať na stenu všeobecne populárnu koláž, aby to náhodou nikomu neuniklo. Áno , kámoš, obetuješ toho fakt veľa, to sa musí nechať ...

Ja mám tiež sny. Dokonca majú vzdialene niečo spoločné s kulturistikou, pretože dokážu stimulovať produkciu testosterónu oveľa efektívnejšie než Tribulus. Ale to je tak všetko. Jediná žila, ktorú v nich zazriem, je na hony vzdialená umiestneniu na bicepse . Ani si nepamätám, že by sa mi niekedy snívalo o tom, že budem jesť 25 rokov v kuse ryžu s kuracím mäsom. Nemyslím si ani, že by som niekedy sníval o tom, že všetky finančné prostriedky investujem do kulturistiky. A už vôbec v mojich snoch nefigurovali diéty, nepríjemné stavy a z nich plynúce antisociálne správanie voči verejnosti, ktorá ma obťažuje otázkami, či nie ste chorí, keď sa vám prepadá tvár. Ono akosi nie je moc o čom snívať. Prečo vlastne ?

Veď predsa robíte koníček, ktorý vás baví, napĺňa váš voľný čas, dáva vám zmysel života, odmeňuje vás dobrým pocitom zo seba samého. A to robíte za dňa, nie v noci v REM fáze. A keď si chcete otestovať, či svoj koníček robíte dobre, alebo dokonca lepšie ako ostatný , idete si zapretekať. Nie snáď preto, že čakáte, ako radikálne sa zmení váš život po tom, čo vám zatlieska niekoľko stoviek neznámych ľudí v sále za zisk zlatej medaily, ale preto, že vám súťaženie dáva novú motiváciu a nový rozmer zábavy. Takto to chápem ja. A z rozhovorov, alebo z vzdychov (či už verejných, alebo súkromných) ľudí, ktorí začali fitnessariť v predfejzbukovej dobe, sa zdá, že to vidíme rovnako. Ale doba pred facebookom, selfietyčkami , Merch s vlastným menom a lovom na Follower je doba temna. Pravek. A to sa nedá spochybniť. Zdá sa, že sa nám tu schyľuje k nejakému generačnému sporu. Ajajaj ...

Takže tu máme partiu, ktorá už má niečo odcvičené a ktorá tak trochu s dešpektom pozerá na všetky tie motivačné heslá, statusy o ceste a celoživotnej oddanosti fitnessu vo veku, ktorý dotyčnému ani nedovoľuje, aby si mohol rozkázať v bare panáka vodky. Čítame o zdolávaní prekážok v podobe osemhodinového sedenia v lavici. Dozvedáme sa o ťažkostiach a nepochopení zo strany rodičov, ktorí nechcú akceptovať potomkov sen kúpením proteínu a obočie sa nám dvíha vyššie než tlmič dakarského špeciálu, keď čítame o obetiach, ktoré podstupujú neúčasťou na piatkovej chlastačke.

V tejto partii sú ľudia , ktorí by sa bez cvičenia rozpadli na milión kúskov, mnohí z nich majú dokonca mimoriadne výsledky, ktoré sú predmetom oných snov, a ktorí už vedia , koľko sa za tými výsledkami skrýva práce a driny. Poznajú obe strany odkrojeného krajca a nemajú potrebu oznamovať svetu, že práve idú na tréning, pretože je to krok na ich vysnívanej ceste. Rovnako tak totiž neoznamujú svetu, že idú na záchod, nakupovať, dať si šlofíka, skrátka činnosti, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou ich životov. A navyše už totiž dobre vedia , že tých krokov je potrebné urobiť asi trilión. Mnoho z nich má profil len kvôli sponzorským povinnostiam a vkladanie príspevkov je záležitosť momentálnych nálad. Ich tréning a životný štýl sa nemení v závislosti na popularite. Títo ľudia budú makať rovnako, či už ich bude sledovať len ich sused, ktorý je fanda do voyeurizmu, alebo 100 000 fanúšikov.

Na druhej strane tu máme mladých nadšencov, ktorý z matkinho lona vypadli rovno do sociálnej siete, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou ich životov a ktoré ich navzájom pupočnou šnúrou s ich značne zaujímavejšími, krajšími, bohatšími a úspešnejšími alter egami zloženými z jednotiek a núl v nejakom elektronickom algoritme . Nadšenci do novo objavenej zábavy, ktoré obsadila uvoľnené miesto po playstation, alebo bezbrehého klábosenia s kamarátkami. Nadšenci, ktorí sa radujú z každej odmerky proteínu, z každého svalového pidiprírastku, každého zbaveného kilečka a zaguľatenia riťky a považujú za absolútnu prirodzenosť informovať o svojich stavoch celičký svet.

Robili to tak odjakživa a ich rovesníci to od nich dychtivo očakávajú. Niet potom divu, že tu máme treciu plochu, na ktorej si tí prvý myslia, že tí druhí sú hlupáci vyžadujúci obdiv zakaždým, keď urobia hovienka v tvare bicepsu a armádu dievčat, presvedčených o tom, že bikiny robia vystrčené cecky a trochu pevnejšia riť. A tieto dievčatá a chlapci majú logicky tých prvých za moralizujúcich zombíkov , zatrpknutých starcov za zenitom, závistlivých hejtrov , zhadzujícich ich úspechy a závidiac mladosť a perspektívu a disponujúcich len tak visiacou kožou. A nielen ňou . A obe skupiny budú mať hocikedy pravdu. Tak sa poďme chytiť okolo ramien, dať si pusu a povedať si, ako to je.

Moji cynický priatelia a súputníci, spomeňte si, veď aj my sme boli takí. Hltali sme časáky, snívali o tom, že aj my budeme stáť na pódiu Mr. Olympia. Zháňali sme VHS kazety Battle for Mr. Olympia a snívali o tom, že aj my raz vylezieme z pick-upu pred Gold 's Gymom. Nevideli sme negatíva, budúcnosť bola naša a prírastky kontinuálne a večné. Slovo naivita by sme považovali za sprostosť . Jediným rozdielom je to, že nebol facebook. Našťastie. Takže keď sme sa správali ako idioti, vedela to mama, otec a naše najbližšie okolie. Kdežto dnes to vie celá republika. A tak všetky tie statusy mládeže o snoch, cestách, motivácii atď .., pripomínajú vetu, ktorú miliónkrát počul každý rodič malého dieťaťa. "Hej pozerajte, čo ja viem, pozeraj, pozeraj", kričí vaše dieťa, pričom preskočí dvojcentimetrovú kocku. A vy plácate rukami, gúľate očami a hovoríte "Jééé, šikulka ..." A potom to povie znova a znova a potom ešte 100x zakaždým, keď vás chce upozorniť na nejakú novú vtákovinu-zručnosť, čo objavil. A vy prestávate búchať rukami, prestávate gúľať očami, a naopak ich čím ďalej tým viac obraciate v stĺp, aby ste si neskôr začali prezerať svoj vlastný mozog zvnútra.

Nakoniec už šikulku cedíte len skrz zuby a celé to nevyhnutne speje do bodu, kedy si prajete jediné. Aby ten malý terorista s tým dal už na chvíľu pokoj a zavrel konečne hubu. Ale čoskoro vás to prejde, práve tak ako vás už potomok nebude upozorňovať na kadejakú triviálnu zručnosť. Ostane len radosť nad tým, že vaše decko nie je nemotorný hlupák, čo si slintá na podbradník. Takže keď dnes krútime hlavou ako Linda Blair v exorcistovi nad niektorými statusmi , môže sa stať, že za pár rokov budeme celí nadšený o štvrtej ráno držať palce dotknutému (dotknutej) v priamom prenose z Olympie, pretože tie jej sny sa skutočne splnili. Len sa nám nikto nemôže čudovať, keď si občas povzdychne, či už nám s tými snami daj aspoň na chvíľu pokoj ...